Liptov

Región sa pripravuje

O regióne Liptov

Región sa nachádza na severe Slovenska v údolí horného toku rieky Váh v Liptovskej kotline. Zo severu a z juhu je ohraničený tatranskými masívmi, ktoré oddeľovali toto územie od okolitých regiónov. Liptov bol súčasťou Liptovskej župy, s ktorou mal takmer totožné územie. V dávnejšej dobe boli dôležitými centrami Liptova najmä hradiská ako Liptov (Starhrad), Likava a Liptovský Hrádok, pod správu ktorých patrili jednotlivé časti Liptova. Nachádzalo sa tu niekoľko miest, z ktorých najvýznamnejším bol počas dlhých storočí Ružomberok. Toto mesto za čias monarchie patrilo k najväčším slovenským mestám s takmer výlučne slovenským obyvateľstvom. Neskôr vzrastal význam Liptovského Mikuláša, pre hornú časť Liptova zas Liptovského Hrádku. Práve tieto tri mestá sú podnes centrami troch častí Liptova – dolného, stredného a horného, i keď v dávnejšej minulosti bolo rozdelenie Liptova na dve časti – horný a dolný. V minulosti boli významnými taktiež mestá Hybe a Nemecká Ľupča (v súčasnosti Partizánska Ľupča), ktorá mala v 18. a 19 storočí dokonca viac domov ako Ružomberok. K mestečkám patrili istý čas aj Liptovský Trnovec, Bobrovec, Boca a Liptovská Sielnica, Sliač či Vrbica. Horný Liptov sa rozprestieral až po obce Liptovská Teplička a Štrba, ktoré už vyše polstoročia patria do okresu Poprad. 

Podobne ako aj iné oblasti karpatského oblúka aj Liptov od neskorého stredoveku  výrazne zasiahla vlna valaskej kolonizácie. Valaský živel kultúrne prevrstvil pôvodné obyvateľstvo viacerých liptovských obcí a výrazne ovplyvnil kultúru celého regiónu. Išlo o región bohatý na pasienky a lúky, a ich prevaha nad ornou pôdou určovala charakter zamestnania miestnych obyvateľov, z ktorých väčšina sa počas dlhých stáročí zaoberala chovom dobytka a oviec. Chov zvierat súvisel aj s produkciou mlieka a mliečnych výrobkov a ich distribúcie po celej monarchii. Dôležité bolo i pestovanie plodín, z ktorých najdôležitejšie zastúpenie mali obilniny (ovos, pšenica, pohánka, raž...), ale aj kapusta a strukoviny, od 19. storočia zemiaky, ktoré výrazne zasiahli aj do tradičného stravovania a stali sa nenahraditeľnou plodinou v tejto oblasti. Z technických plodín sa tu pestovalo konope a ľan, ktoré boli spolu s vlnou základom produkcie textilu. Najúrodnejšou oblasťou Liptova bola Liptovská kotlina, ktorej značnú časť územia zaplavili v polovici 70. rokov 20. storočia vody Liptovskej Mary, našej druhej najväčšej priehrady. 

Ešte v 19. storočí viac ako polovicu rozlohy Liptova tvorili lesy, z čoho sa vyvinulo ako dôležitý zdroj obživy drevorubačstvo, následne spracovanie dreva, jeho distribúcia, taktiež výrobkov z neho do celej bývalej monarchie prostredníctvom furmanstva a povozníctva. Od 13. storočia až do začiatku 20. storočia bol tento región a jeho tradičná ľudová kultúra poznačený aj pltníckou kultúrou. Významnými centrami pltníctva boli Liptovský Hrádok a Ružomberok, kde sa koncentrovali drevospracujúce podniky a píly. Viaceré obce pozdĺž tejto rieky po stáročia obývali pltníci putujúci po Váhu do Dunaja, niektorí až po Čierne more. Pltníci splavovali najmä drevo, výrobky z neho (napríklad šindle), železo, textil, kože, ale aj mliečne výrobky, najmä oštiepky a bryndzu, putujúce aj do veľkých miest ako Viedeň a Budapešť.  

Dostatok dreva mal vplyv aj na ľudovú architektúru tejto oblasti, ktorá bola drevená, zrubová, so šindľovými strechami, poväčšine omazaná hlinou. Pod vplyvom reformácie boli na Liptove, podobne ako v každej župe, postavené dva artikulárne drevené kostoly a to v Paludzi a Hybiach. Paludzký kostol bol v dôsledku výstavby priehrady Liptovská Mara premiestnený do obce Svätý Kríž a podnes predstavuje unikátnu drevenú stavbu patriacu medzi najväčšie svojho druhu na Slovensku. Hybský kostol sa nezachoval. 
Charakter ľudovej architektúry Liptova sa začal výrazne meniť zrodom špecifickej remeselníckej vrstvy murárov na hornom Liptove. Od 18. storočia, najmä však v priebehu 19. a na začiatku 20. storočia, sa na Liptove vyprofilovalo murárstvo ako dôležitý zdroj obživy pre takmer dvadsať hornoliptovských obcí (napr. Hybe, Pribylina, Bobrovec, Vavrišovo, Liptovský Peter a i.). Neskôr išlo o dedičné remeslo pre viaceré generácie tunajších obyvateľov. Liptovskí murári sa podieľali na vybudovaní množstva stavieb veľkých miest nielen po celom Uhorsku, ale aj monarchie. Hlavne táto časť Liptova začala oveľa skôr meniť charakter tradičnej drevenej architektúry v prospech murovaných domov. 

Z architektonických pozoruhodností Liptova sú významné viaceré drevené zvonice, drevené mlyny v Kvačianskej doline, ale i unikátne zemiakové pivnice v Liptovskej Tepličke a v Martinčeku. Silná zemianska vrstva obyvateľov najmä stredného Liptova zanechala viacero jedinečných kaštieľov a kúrií, z ktorých časť skončila pod vodami vodného diela. Napriek tomu viaceré obce disponujú takýmito stavbami podnes, ako napr. Liptovský Ján. Kvôli priehrade sa začalo v obci Pribylina budovať Múzeum liptovskej dediny, expozícia ľudovej architektúry Liptova, ktoré prezentuje nielen zátopové územie, ale aj ostatné časti Liptova. Unikátom skanzenu sú aj repliky goticko-renesančného kaštieľa zo zatopených Parížoviec a ranogotického kostola z Liptovskej Mary, ktorého veža ostala inštalovaná na mieste niekdajšieho kostola – na brehu priehrady Liptovská Mara, pomenovanej podľa tejto zatopenej obce.  

Okrem drevospracujúcich odvetví (napr. príprava reziva na vývoz, výroba šindľov, debnárstvo, rezbárstvo...) sa na Liptove etablovalo aj viacero doplnkových zamestnaní ako produkcia mliečnych výrobkov, spracovanie koží a kožušín, produkcia súkna a plátna. Región od 13. storočia zasiahla nemecká kolonizácia, najmä oblasti s viacerými druhmi surovín (striebro, zlato, meď, antimón), ktoré mali už od stredoveku vplyv na rozvoj baníctva na Liptove (Nižná a Vyšná Boca, Hybe, Nemecká, v súčasnosti Partizánska Ľupča). Neskôr spracovanie rúd prebiehalo v Malužinej a ťažba antimónu aj v Dúbrave. 
Na Liptove podľa prvého sčítania z roku 1785 dominovalo obyvateľstvo slovenskej národnosti, zanedbateľnú časť tvorili Nemci a Maďari či komunity židovského obyvateľstva, koncentrované najmä v mestách Liptovský Mikuláš a Ružomberok, kde podnes stoja synagógy. Z konfesionálneho hľadiska bolo obyvateľstvo Liptova prevažne rímskokatolíckeho vierovyznania, ale na hornom Liptove a v oblastiach s nemeckým obyvateľstvom sa presadili evanjelici a. v. (najmä obce horného a stredného Liptova, výraznejšie mestečká Nemecká Ľupča a Hybe). 

Osobitosťou Liptova je goralské obyvateľstvo, ktoré kolonizovalo obce ako Liptovská Teplička, Veľké a Malé Huty, Borové či dolnoliptovskú obec Liptovská Lúžna. Goralská kultúra je podnes evidentná vo viacerých z nich najmä v slovesnom a piesňovom folklóre, ale i v nárečí. 

V poslednej tretine 19. storočia sa najmä vďaka postaveniu košicko-bohumínskej železničnej trate (1871) posilnilo spriemyselnenie tohto regiónu. V Ružomberku vznikla textilná továreň, ktorá bola najväčšou svojho druhu v celom Uhorsku, ale i papiereň, bryndziareň, tehelňa, zápalkáreň  i. V Liptovskom Mikuláši sa etabloval kožiarsky priemysel. Napriek tomu sa tento región nevyhol masívnej emigrácii obyvateľstva do zámoria, a to od konca 19. a na začiatku 20. storočia. Hoci výrazné migračné vlny tento región eviduje už od začiatku 18. storočia, a to najmä na Dolnú zem, keď sa sťahovali najmä sedliacke rodiny, čím počet daňovníkov v tomto regióne klesol o polovicu, emigrácia do zámoria spolu s industrializáciou boli významnými faktormi ovplyvňujúcimi prílev nových moderných trendov a rýchly zánik tradičného spôsobu života. 

Liptovský Mikuláš sa najmä v 19. storočí stal dôležitým centrom slovenskej inteligencie. V tomto meste sa v roku 1830 zrodili počiatky ochotníckeho divadla, ktoré sa rozšírilo po celom Slovensku a funguje v mnohých lokalitách Slovenska podnes v podobe významného kultúrneho hnutia. Vznikol tu významný kultúrny spolok Tatrín, ktorý mal prostredníctvom literatúry šíriť vtedy novo kodifikovanú štúrovskú slovenčinu, pôsobil tu M. M. Hodža. Tu boli sformované Žiadosti slovenského národa. 

Na Liptove sa nachádza aj horská osada Vlkolínec, ktorá patrí k mestu Ružomberok. Vďaka svojej vysokej nadmorskej výške, strmému terénu, nedostupnosti a celkovej izolovanosti tu nenastal v 20. storočí stavebný rozvoj. To napomohlo k zachovaniu unikátneho súboru 45 drevených zrubových objektov pochádzajúcich najmä z konca 19. a začiatku 20. storočia, ktoré už počas socializmu boli zaradené do zoznamu rezervácií ľudovej architektúry. V roku 1993 bola obec so svojou unikátnou architektúrou zapísaná do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. 

Na Liptove sa narodilo alebo pôsobilo množstvo významných osobností, ako napríklad kňaz a politik A. Hlinka, V. Šrobár, maliari J. Alexy, Ľ. Fulla, P. M. Bohúň, vo Važci pôsobil český maliar J. Hála, v Ružomberku zas významná rodina Makovických. Medzi liptovských významných rodákov patrí hudobný skladateľ J. L. Bella, literáti ako J. Kráľ, M. Rázus, I. Stodola, M. Rúfus a i. V Liptovskom Mikuláši pôsobil J. Tranovský, v Liptovských Sliačoch sa narodili viacerí významní zberatelia ľudovej slovesnosti a osobnosti scénického folklorizmu – Kliment Ondrejka, Juraj Kubánka, Anna Hulejová či Vojtech Littva.

Vokálny folklór - tak ako v odeve aj z hľadiska vokálneho prejavu rozdeľujeme Liptov na dve podoblasti Dolný a Horný Liptov. Toto rozdelenie je dané hlavne odlišnosťami vo viachlasom spevnom prejave.

Horný Liptov - dominuje dvoj až trojhlasý spev, pričom sa uplatňuje sólo spev. Väčšinou predspevuje prvý verš strofy. Ukážkovým príkladom je spievaný chorovod dospelých dievčat - Omilienci z Važca, alebo lúčne spevy z Východnej a Štrby. U mužov sú najcharakteristickejšie ťahavé regrútske piesne z Východnej a pastierske piesne z Važca.

Dolný Liptov - viachlas sa vyskytuje iba pri spievaní trávnic. Trávnice sú typickými piesňami Liptova a dokladom vysokého spevného majstrovstva jeho obyvateľov.K trávniciam nedeliteľne patrili aj rôzne prevolávačky, ktoré mali buď informatívny charakter, alebo boli posmešnými prekáračkami žien a dievčat na adresu pracujúcich parobkov a mužov.Na dolnom Liptove sa všetky piesne spievajú oveľa jednoduchšie. Či sú to valasko-pastierske piesne, alebo piesne zvykoslovné /Morena, Vianoce a pod./Výrazným piesňovým typom Liptova a prejavom intimity liptovskej duše sú početné uspávanky.

Ľudový odev na Liptove

Územie Liptova sa rozprestiera v dnešných okresoch Ružomberok a Liptovský Mikuláš, s malým presahom do okresu Poprad (obce Štrba, Šuňava a Liptovská Teplička). V minulosti sa na území Liptova usídlili viaceré etnické skupiny – nemeckí baníci, Rusíni a Gorali, ktorých vplyv sa odrazil aj v tradičnom odievaní. Taktiež zamestnanie obyvateľstva, prevažne pastierstvo a roľníctvo, sa výrazne podpísali na celkom vzhľade tradičného odevu Liptova. Vďaka prevažne horskému charakteru Liptova sa v tradičnom odievaní zachovalo viacero archaických prvkov. 

Sukne až po päty
Podobne ako dnešný odev, podliehal aj tradičný odev rôznym módnym vplyvom. Jedným z týchto módnych trendov bolo aj skracovanie sukní v priebehu 20. storočia. Koncom 19. storočia sa takmer na celom Slovensku nosili vo vidieckom prostredí sukne siahajú až po päty. Postupne sa však vo väčšine slovenských obcí ich dĺžka skrátila, niekde viac a niekde menej. Sukniam v Liptovských Sliačoch sa však toto skracovanie vyhlo. Napriek tomu, že celý tradičný odev tejto obce podliehal vývoju a rôznym módnym trendom, dĺžka sukní tu zostala zachovaná povyše členkov. V žiadnej inej Liptovskej obci by sme nenašli dlhšie sukne. O niečo kratšie, ale stále pomerne dlhé ostali sukne v obciach Liptovská Osada, Liptovské Revúce a Liptovská Lužná, kde siahali do polovice lýtok. V hornoliptovskom Važci sa však napríklad dĺžka sukní skrátila tak, že siahajú len niečo málo pod kolená. 

Dva spôsoby nosenia čepca
V tradičnom odeve Slovenska nachádzame mnoho, navzájom od seba odlišných variantov. Častokrát sa stáva, že viaceré susedné obce majú takmer identický tradičný odev, len s drobnými odlišnosťami, napr. vo výšivke, avšak časté je aj to, že dve susedné obce majú navzájom úplne odlišný tradičný odev. Unikátny je však prípad žien z Liptovskej Lužnej, kde sa od seba navzájom odlišovali ženy žijúce na dolnom konci obce, od tých z horného konca. Ženy z dolného konca nosili čepce na hlave uviazané tak, aby im zakrývali uši. Ženy žijúce na hornom konci si však čepce viazali za ušami. Napriek tomu, že sa na prvý pohľad môže tento detail javiť ako zanedbateľný, je v rámci tradičného odievania na Slovensku unikátny. 

Len jeden rázporok
Mužské súkenné nohavice nosené v tradičnom odeve Liptova sa vyznačujú viacerými spoločnými znakmi. Ide predovšetkým o materiál, ktorým je domáce vlnené súkno, strih s bočným vedením švu a dva rázporky na prednej strane nohavíc. V obciach Liptovská Osada a Šuňava mali nohavice však len jeden rázporok. Výskyt jedného rázporka zaznamenávame aj v iných oblastiach Slovenska, a to pomerne izolovane. Oblasť, v ktorej sa nosil podpoliansky variant tradičného mužského odevu, zasahovala severne až po Podkonice, ktoré chotárom susedia s Liptovskou Osadou. V nej sa nosili nohavice s jedným rázporkom (rovnako ako v Podkoniciach a v celej oblasti s podpolianskym typom mužského odevu), ale ich výzdoba bola rovnaká ako v susedných liptovských Liptovských Revúcoch a Liptovskej Lužnej. Je pravdepodobné, že nohavice s jedným rázporkom sa v Liptovskej Osade ujali vplyvom susednej oblasti s podpolianskym typom tradičného odevu. Otázky vývoja počtu rázporkov mužských nohavíc v tradičnom odeve Slovenska však doposiaľ zostávajú neobjasnené. Nohavice s jedným rázporkom sa na Liptove nosili aj v Šuňave. Ani v jednej z týchto obcí sa však nepodarilo dohľadať zmienky o tom, či je variant s jedným rázporkom novší než ten s dvomi. Je pravdepodobné, že oba varianty sa vyvíjali súbežne. Na overenie alebo vyvrátenie tejto domnienky však absentujú relevantné pramene.

Čierna košeľa
Hornatý terén Liptova predstavuje ideálne prostredie pre chov oviec. Práve ovčiarstvo bolo v minulosti jedným z dominantných spôsobov obživy obyvateľov Liptova. Práca ovčiarov však nebola v minulosti jednoduchá. Pasienky boli častokrát položené vo vysokej nadmorskej výške, kde museli pastieri odolávať drsným klimatickým podmienkam, čomu bol prispôsobený aj ich odev. Na začiatku pastierskej sezóny si zvykli liptovský ovčiari namáčať svoje košele v roztopenom masle a následne ich nechali zaúdiť v kolibe, čím získala košeľa tmavosivú, až čiernu farbu. Takáto košeľa dobre izolovala proti nepriaznivým poveternostným podmienkam, neprepúšťala vodu a odpudzovala rôzne parazity. Stávalo sa, že ovčiar mal takúto košeľu na sebe oblečenú aj celú pastiersku sezónu. Ich nosenie postupne začalo zanikať po 1. svetovej vojne. Jednou z príčin bol aj rozvíjajúci sa turistický ruch, kedy si turisti nechceli, od takto na prvý pohľad nevábne vyzerajúcich ovčiarov, kupovať ich výrobky. 

Sobášny list vyšitý na košeli
V mnohých oblastiach Slovenska bolo zvykom, že nevesta vyšila svojmu nastávajúcemu svadobnú košeľu. V Liptovskej Tepličke však bol zaužívaný zvyk, že nevesta na hruď košele vyšila nielen meno svojho nastávajúceho, ale aj svoje meno, spolu s rokom ich sobáša. Takýto, pomerne dlhý text a takto umiestnený na odevnej súčastí je v rámci tradičného odevu Slovenska pomerne unikátny. S vyšitými menami a rokmi sa na rôznych odevných súčastiach stretávame aj v iných regiónoch Slovenska, avšak zvyčajne bývajú umiestnené na menej nápadnej časti konkrétnej odevnej súčasti. Častokrát sa jedná len o iniciály a rok zhotovenia odevnej súčasti. V Liptovskej Tepličke však podľa košele bolo možné určiť nielen meno majiteľa, aj rodné priezvisko nevesty a rok ich sobáša. 
 

Delenie Liptovskej tanečnej oblasti

1.    Dolný Liptov - od Kraľovian po Liptovskú Teplú. Administratívnym centrom je Ružomberok, ktorý bol v 13. storočí založený nemeckými kolonistami s právom ťažiť kovy. Neskôr sa stal významným trhovým a remeselníckym centrom. 

2.    Stredný Liptov - od Liptovskej Teplej po Liptovský Hrádok. Administratívnym centrom je Liptovský Mikuláš. Zmienka o ňom je z roku 1286. Kedysi stredisko baníckeho kraja. Neskôr veľké remeselnícke centrum - garbiari, kožiari, kožušníci, obuvníci.

V roku 1713 sa tu konal súd a poprava nad Jurajom Jánošíkom. Liptovský sv. Mikuláš sa stal významným kultúrnym centrom. V 19. stor. až celoslovenského významu. V roku 1948 tu boli vydané Žiadosti slovenského národa.

Stredný Liptov zahrňuje široké veľmi husto osídlené okolie Liptovského Mikuláša, ktoré z hľadiska ľudových tradícií nemá veľkú hodnotu, pretože vzhľadom na skorú komunikáciu s cudzinou sa tradície v tejto časti vytrácali už v 19. storočí. Kroje zanikali, vplyvy iných kultúr a pod. K tomu prispela aj výstavba vodného diela Liptovská Mara, ktoré sa tiež nachádza na území stredného Liptova.

3. Horný Liptov - od Liptovského Hrádku po Štrbu. Administratívnym centrom je Liptovský Hrádok, kedysi centrum hradného panstva s hradom Liptov. Neskôr pristavený aj renesančný kaštieľ. Mesto bolo centrom lesníctva na Liptove, veľa obyvateľov bolo pltníkov. Bola tu aj maša a hámor.

Ostatné hornoliptovské obce - Pribylina, Liptovská Kokava, Hybe, Východná, Važec, Štrba a Liptovská Teplička, ktorá však už administratívne patrí ku Spišu.

Hybe - už v 13.stor. získala mestské privilégiá nakoľko ju založili spišskí nemeckí kolonisti. V 15.stor. poslovenčená. Stredisko kultúrneho života horného Liptova, rodisko známych osobností. V 19.stor. typická liptovská murárska obec /Peter Jaroš - Tisícročná včela/.

Važec, Východná, Štrba - vznikly v 13.stor. Pôvodní obyvatelia poľnohospodári. Chovali ovce a dobytok, výrobky z dreva. Všetky sú významnými národopisnými lokalitami. Vo Važci žil významný maliar Jan Hála, ktorý zachytil pôvodnú podobu Važca aj s jeho tradíciami, pretože Važec v roku 1931 vyhorel / najväčší požiar na Slovensku/. Vo Východnej sa koná od roku 1953 najvýznamnejší folklórny festival na Slovensku.     

Osobitú goralskú enklávu vo vnútri Liptova vytvárajú obce:
na severe Huty, Veľké a Malé Borové na juhovýchode - Liptovská Teplička /administratívne patriaca k Spišu / na juhozápade - Liptovská Lúžna

Tanečná kultúra Liptova

Tradičné tance Liptova sú späté s pôvodnou roľníckou kultúrou a valasko-pastierskou kultúrou horských oblastí. Sú to najmä krútivé tance pomalého tempa typu do krutu, tance rýchleho tempa typu do skoku, mužské ale aj spoločné verbunky, chorovody a spievané kolesové tance. S valaskou kultúrou sa spájajú skôr odzemky, hajduchy, medviedky, cipovičky a cindrušky. Tancujú sa vo veľkej prevahe v pérovaní váhou a sú v prejave hodne uvoľnené…

Tanečník pri cifrovaní je v miernom predklone, neustále v podrepe, nohy sú hodne uvoľnené s výrazným cifrovaním /privrátením a odvrátením/ chodidla Ruky môžu byť v rôznych prirodzených polohách od voľného pripaženia, upaženia, vzpaženia, založené na krížoch, zastoknuté za opaskom a pod. V tanci je viac uvoľnenejší dolný Liptov. Horný Liptov je akoby viac strnulejší, obradnejší.

Ďalšou z tanečných charakteristík Liptova je rýchly zánik pôvodných tancov v oblastiach so „svetobežníckymi“ zamestnaniami a veľké množstvo módnych tancov prinesených s potuliek za robotou. Boli to rôzne štvorylky, čardáše, polky, mazúrky, valčíky, množstvo strofických tancov a najmladšie zo zľudovelých šimi a fox Takouto oblasťou je hlavne stredný, husto osídlený Liptov a blízke okolie železnice.  
Nakoľko tieto tance nie sú až také zaujímavé z pohľadu pôvodných liptovských tradícií, budeme sa venovať viac tradičným tancom Liptova súvisiacich s jeho roľnícko - pastierskou minulosťou.

Tance
staršie krútivé tance:
- pomalého tempa - do krutu, do čuchu, do šafľika
- rýchleho tempa  - do skoku, šikovná, do výskoku, o sebe 

mladšie krútivé tance:
- čardáš

Horný Liptov

Do krutu /Do čuchu, Do šafľika/ - pomalý krútivý tanec z horného Liptova, tempo MM = 120.

Tancoval sa vo všetkých východnejšie položených hornoliptovských obciach ležiacich bližšie k Spišu - Važci, Štrbe, Liptovskej Tepličke. Svojou podstatou korešponduje so spišskými krucenými. Najvoľnejšie formy čo sa týka zoskupenia tanečníkov mal v Štrbe, kde ho volali „Do čuchu“. Mohol sa tancovať vo voľných zoskupeniach či už v páre, trojici, v štvorici, kolese. Mohli ho tancovať aj ženy samostatne. V Liptovskej Tepličke, ktorá už administratívne patrí ku Spišu, ho volali priam spišským názvom „Do šafľika“. Tu sa tancoval v pároch. Najkrajšou a nemennou formou bol tanec „Do krutu z Važca“, ktorý sa tancuje výhradne v trojici /1 muž a 2 ženy/.

Priebeh tanca: mládenec si vyberie dve dievčatá, každú k jednému boku, chytí ich okolo pása a podíde k muzike. Dievčatá ho držia za plecia a ruky majú voľne spustené popri sukni. Mládenec si rozkáže jednu z mnohých piesní k tancu „Do krutu“. Pri piesni sa pohybujú všetci zvyčajne jednokročkou. Chvíľu tancujú v pôvodnom postavení, alebo si ich mládenec otáča okolo svojej osi na mieste. Potom sa trojica uzavrie do malého kolesa a pochytajú sa skrížmo vzadu. Krútia sa hladkým kolesovým krokom, pérovaním váhou na vnútornú nohu. Po chvíli krútenia sa zastavia poskokom na vnútornej nohe a výrazným prídupom vonkajšej. Mládenec si rozkáže novú pieseň, ku ktorej sa dievčatá pridávajú. V Štrbe si pri tanci môžu rozkazovať aj ženy.

Do skoku - tanec je vlastne pokračovaním tanca Do krutu /Do čuchu, Do šafľika/. Vzniká zrýchlením tempa z MM = 120 na mm = 180 - 210. Zaujímavosťou je pri pomalom tempe majú tance typu do krutu v každej dedine iný názov, ale zrýchlenie tempa názvy zjednocuje.

Verbunk - na hornom Liptove je všeobecne rozšíreným tancom. Tancuje sa na novouhorskú melódiu „Idze verbunk, idze, hore Košicami,“. Tancovali ho samostatne muži v Liptovskej Tepličke a Štrbe. Samostatným tancom žien alebo mužov a v časovej náväznosti spoločným /nie párovým/ tancom, bol verbunk vo Východnej a vo Važci.
Verbunk obyčajne pokračuje zrýchlením tempa do čardášu alebo prechádza zaspievaním inej melódie do skoku. Liptovská Teplička - v obci tvrdia, že verbunk priniesli do obce honvédi /maďarskí žandári/ z Košíc. Parobci postupujú po kolese za sebou a každý samostatne cifruje. Hudba samovoľne zrýchli tempo. V Štrbe verbunk volajú aj napriek novouhorskému hudobnému podkladu Staroverský.

Tancuje sa obdobne ako v Lipt. Tepličke, aj keď niekoľko melódii majú tanečníci motivicky zhodných a až potom sa rozcifrujú improvizovane.

Východná - priebeh tanca mohol byť dvojaký, podľa toho či ho začínali muži alebo ženy. Ak začínali muži, čo bývalo pri regrútskej rozlúčke, postupovali za sebou v kruhu improvizovane cifrujúc. Po niekoľkých melódiách piesne „Idze verbunk, idze...“ si prizývali do tanca ženy. Cifrovali oproti sebe a vykrúcali sa v rýchlejšom tempe. Ak začínali ženy /na svadbách/ postupovali chôdzou po kruhu až vytvorili koleso.

V kolese tancovali verbunkové motívy. Muži sa pridávali neskôr.

Važec - verbunk začínajú dievčatá obdobne ako vo Východnej. Tancujú v kolese viacero verbunkových motívov väčšinou zložených z jednokročiek, dvojkročiek a valaských. Pritom sa pohybujú proti smeru hodinových ručičiek ako je vo Važci zvykom i pri tancoch Čuchom a Do krutu. Po chvíli ženského tancovania sa pridávajú na vonkajšej strane kolesa aj parobci. Tancujú tiež po obvode kruhu, ale vonkajšieho. 
Pritom sa držia vo dvojiciach za pravé ruky a postupujú buď v smere alebo proti smeru hodinových ručičiek. Improvizujú typické mužské hornoliptovské tanečné motívy.

Čardáš - je dvojtempovým tancom na novouhorské melódie. Pomalá časť - verbunk, rýchla čardáš. Môže byť aj pomalá verbunk a rýchla časť do skoku. Tancujú sa tiež typické liptovské motívy. Rozdiel je len v pomenovaní a novouhorských melódiách.

Ženské tance
Chorovody - Omilienci z Važca - slávnostný jarný chorovod dospelých dievčat z Važca. 
Priebeh: Na oboch koncoch dediny, hornom a dolnom sa stretli na jar dievčatá. Nebolo to v stálom termíne. Záležalo od toho či bola skorá alebo pozdnejšia jar. Za spevu piesne s incipitom „Omilienci chodia“ /odtiaľ aj názov chorovodu/ sa v podkovovitých útvaroch presúvali k stredu dediny, držiac sa za ruky alebo za šatky. Podkovy sa presúvali tak, že na oboch koncoch jednej podkovy boli výborné speváčky /predspeváčky/, ktoré dobre ovládali slohy piesne a v prípade potreby ich vedeli podľa nejakej udalosti, čo sa v dedine stala, aj prispôsobiť Predspeváčka vždy vyspievala prvú strofu melódie sama a zároveň chôdzou  „potiahla „ svoju stranu podkovy smerom dopredu. Ďalšiu slohu predspievala predspeváčka z druhej strany podkovy a zároveň potiahla svoju stranu vpred. Takto sa podkova presúvala až na stred dediny. Počas prechodu dedinou obe podkovy vyspievali v piesni všetko čo sa v dedine udialo. V strede dediny sa chorovod končil akýmsi speváckym súbojom dievok z horného a dolného konca.

Cindruška - je dievockým tancom odzemkového charakteru. Tancoval sa s malými obmenami vo všetkých hornoliptovských lokalitách. Tancoval sa na pieseň „Hej, cindruška, cindruška“ najmä na priadkach v kúdelných izbách, keď dievky boli usedené a chceli sa trochu rozhýbať, ale aj zabaviť. Nosným tanečným motívom bolo skákanie v drepe.
Priebeh tanca: Na spomínanú pieseň začali dievky chodiť po kruhu obyčajnou chôdzou. Na každú dobu 1 krok. Pri každom kroku tlesknú v pokrčení predpažmo. Po dospievaní jednej slohy skočia do drepu a poskakujú v drepe obdobne - na každú dobu 1 skok. Pritom môžu mať ruky voľne upažené, alebo raz jednu a raz druhú zdvihnú obtakt hore nad hlavu s vytočením dlane von. Často aj tlieskajú tak, že na 1. dobu tlesknú pred sebou a na 2. dobu za chrbtom. Niekedy sa poskokmi vrtia okolo svojej osi. Asi 4 poskoky na 1 obrat o 360 stupňov. Keď sú unavené prejdú znovu do chôdze po kruhu, alebo keď netancujú všetky naraz, ale len dvojice, tak ich vystriedajú dievčatá iné. V Liptovskej Tepličke sa tancoval tanec aj na zábavách na pieseň „Ej, cindrušku, cindrušku“.  Vo Východnej ju s dievkami tancovali aj ženy a tancovala sa aj na svadbách. Tlieskanie varírovali s udieraním po kolenách, alebo robili sútlesky s partnerkou. Vo Važci sa často pridávali k tancu aj parobci, ktorí dievčatá buď žartovne napodobovali, alebo sa snažili jeden druhého z drepu prevaliť na podlahu. V Štrbe väčšinou tancovali oproti sebe dve dievčatá.
Do kolesa /v Štrbe Do šafľika/ - kolesové tance dievok a žien, pri ktorých sa za spevu rôznych piesní najskôr pomaly potom rýchlo krútili pérovaním váhou na vnútornú nohu.

Čuchom z Važca - je kolesový tanec dievok, ktorý sa tancoval pri každej tanečnej príležitosti. Tancovať sa začínal vždy na známe piesne „Červenuo jabĺčko“ a „Gúľauo sa gúľauo“. V pokračovaní tanca sa spievali aj iné piesne.
Priebeh tanca: tanec začína chôdzou po kruhu proti smeru hodinových ručičiek, za súčasného spevu zúčastnených. Počas spevu chodia tanečníčky za sebou po kruhu navzájom sa nedržiac. Chôdza je voľná s malým poklesnutím, na 1 dobu 1 krok. Ruky voľne pri tele, dlane smerujú šikmo k podlahe. Po chvíli chôdze sa tanečníčky plynulo presunú v tom istom rytme do kolesa, pochytajúc sa vzadu ob jednu. Chôdza sa zmení na kolesový krok, tempo sa zvýši. Na každú 1/8 jeden kolesový krok. Pérovanie je váhou, začína vnútorná noha. Vnútorná noha pritom našľapuje cez pätu a celé chodidlo. Roztočia koleso a v závere melódie ukončia tanec prídupmi. Potom celý tanec zopakujú druhou nohou na opačnú stranu. Chôdza v kruhu, rýchle točenie a zmeny smeru sa viackrát za sebou vystriedajú

Mužské tance
Okrem mládeneckých verbunkov sa v hornoliptovských obciach najviac tancovali medviedky a odzemky.
Medvedí tanec - je tanec valasko-pastierskej kultúry. Je tancom napodobovacím s prvkami súťaživosti parobkov v sile, obratnosti a šikovnosti. Tancoval sa na známu pieseň „Medveďu daj labu“. Aj keď bol veľmi variantný v podstate sa skladal z troch častí, ktorých dĺžka, poradie a motivika sa menili podľa jednotlivých obcí:
1. parobci chodili za sebou v tesnom zástupe napodobňujúc pohyby medveďa. Bola to chôdza v miernom podrepe, prihrbená. Tanečníci sa kývali zo strany na stranu prenášaním váhy s jednej nohy na druhú. Ruky mali pritom v predpažení alebo v upažení skrčmo s dlaňami otočenými k podlahe. Napodobňovanie bolo hodne individuálne.
2. tanečné motívy v podpore ležmo za rukami Najčastejším motívom bolo zoskupenie dvoch parobkov, ktorí boli v podpore ležmo za rukami, krížom jeden cez druhého v pravom uhle. V tomto tvare sa buď pohybovali zo strany na stranu, po kružnici alebo rotovali na mieste. Ak neboli prekrížení a každý bol samostatne, pohybovali sa v rade poskakovaním v podpore ležmo, zo strany na stranu so zmenou smeru na hudobnú frázu.
3. tanečná hra - Pukací. V určitom momente tanca sa vsúvala táto hra šikovnosti. Hra spočívala v tom, že medzi dvomi parobkami bol tretí, ktorý mal na hlave klobúk. Klobúk sa mu dvaja krajní snažia zhodiť v určitom dohodnutom momente. Krajní si držia vonkajšiu ruku pri líci a vnútornou sú pripravený na pokyn klobúk strednému z hlavy zraziť. Zhadzovať klobúk môžu iba v momente, keď ich stredný udrie po ruke čo majú pri líci. Stredný v klobúku si tlieska do dlaní, naznačuje údery, taktizuje až nečakane zaútočí na niektorú z rúk, ktoré majú krajní pri líci. Druhá ruka krajného sa okamžite snaží zhodiť klobúk strednému, čomu sa on snaží vyhnúť. Kto zrazí klobúk strednému, mení si s ním miesto.

Odzemok - je tancom rozšíreným po celom hornom Liptove. Niekedy ho nazývajú aj hajduk alebo zbojník. V tejto oblasti sa tancoval v sólovom prevedení alebo vo dvojiciach na typické odzemkové melódie. 
Odzemok alebo miestnym názvom hajduk sa tancoval v Štrbe tak, že si najskôr všetci zahajdukovali a až potom tancovali väčšinou vo dvojiciach s valaškami ten pravý odzemok. Hajdukovanie v Štrbe spočíva v tancovaní na odzemkovú melódiu, pri ktorej však tanečníci všetky motívy tancujú v stoji a do drepu vlastne neprejdú. Až po spoločnom hajdukovaní sa tancuje odzemok vo dvojiciach. Tancujú sa odzemkové motívy oproti sebe, vedľa seba, v zakvačení za valašky, alebo si odzemkujúci valašky prehadzujú.

Sólové odzemky sa vyznačujú tým, že vlastne nepotrebujú vsúvať odpočinkové motívy. Ak sa tanečník unaví, odchádza a namiesto neho prichádza iný. Naproti tomu v spoločných, hromadných odzemkoch Podpoľania sú odpočinkové motívy nutnosťou.

Remeslá na Liptove

Kováčstvo
Ide o remeselnú výrobu železných predmetov pomocou ručných nástrojov a tepelného spracovania kovaním. Uvedené remeslo pritom patrí medzi najstaršie a najvýznamnejšie. Kováčstvo sa vykonávalo vo vyhniach (išlo o samostatné stavby). V nich boli realizované všetky výrobné operácie, ktoré mali – v spôsobe obrábania železa za studena – spoločné črty so zámočníctvom. Kováčske vyhne mali zväčša dva priestory – jeden uzavretý, vnútorný – a druhý vonkajší, otvorený s ostreším (tvorila ho predĺžená strecha vnútorného priestoru). Tento vonkajší priestor slúžil na podkúvanie koní. Vnútornému priestoru dominovalo ohnisko a kováčsky mech, ktorým sa vháňal vzduch do ohniska, a to kvôli dosiahnutiu požadovanej teploty plameňa.
V 19. a prvej polovici 20. storočia sa kováčstvo vo vidieckom prostredí zameriavalo na podkúvanie ťažného dobytka, výrobu a opravu poľnohospodárskeho náradia (motýk, položelezných pluhov, vidiel či lopát), nástrojov pre drevorubačov (sekier, reťazí, štipákov) a remeselníkov, dopravných prostriedkov (kovania vozov, kočov, bričiek alebo saní), kovaných prvkov stavieb (mreží, okeníc, kovaní dverí a okien či petic na vráta), ako aj na opravy rôznych ďalších železných predmetov, kovaní a mechanizmov.

Drotárstvo
Toto remeslo predstavuje podomové opravovanie kuchynského riadu drôtom alebo zhotovovanie, resp. predaj výrobkov z plechu a drôtu. Drotári pritom pôvodne opravovali hrnčiarsky riad haftovaním (prevlečením drôtu cez dierky navŕtané v nádobe) alebo drôtovaním (opletením riadu drôtenou sieťou). Po roku 1875 začali opravovať aj plechový riad, a to plátaním plieškami, letovaním či cínovaním.

Košikárstvo
Ide o domáce pletenie, prípadne i predaj predmetov z prútia, koreňov drevín, lubov, kukuričného šúpolia či slamy. Najviac rozšírená bola pritom výroba košov z prútia. Na pletenie sa používalo prútie s kôrou (nelúpané alebo zelené prútie), prípadne sa pred pletením šúpalo, štiepalo či varilo. Najčastejšie sa zhotovovali opálky na zemiaky a na nosenie krmiva pre dobytok. Z vŕbových prútikov boli zhotovované aj veľké koše do vozov. Rozvetvenú výrobu košikárskych výrobkov an Liptove si vynútila ich všestranná úžitkovosť a potreba v domácnostiach.

Kožušníctvo
Kožušníci z kožušín oviec, jahniat, líšok, vlkov a medveďov šili podšívky do zimných kabátov, kožušinové vesty bez rukávov, kožuchy siahajúce po pás, kolená i členky, bundy, zriedkavejšie aj rukavice i prikrývky. Pre dedinského konzumenta boli určené prevažne ovčie kožušiny, spočiatku v prírodnej farbe. Kožušníci zhotovovali kožuchy i podľa požiadaviek spotrebiteľov, pričom vytvárali dekór zodpovedajúci regionálnym typom či variantom ľudového odevu.

Metlárstvo
Metlárstvo predstavovalo bežne rozšírené remeslo v celom regióne Liptova. Obyvatelia v hornej časti regiónu sa venovali výrobe metiel z brezového prútia najmä pre vlastnú potrebu. V 50. rokoch 20. storočia však táto produkcia prerástla do masovej výroby. Metlárstvo sa tak stalo nielen vedľajším, ale i hlavným zamestnaním, pretože bol zabezpečený odbyt výrobkov prostredníctvom prevádzkarní pre rôzne podniky a organizácie.

Rezbárstvo
Ide prevažne o rezbou zdobené praslice (kúdele), piesty (pracie, mangľovacie, snovacie), lyžičníky, soľničky, rozpínače na plátno, drevené puzdra na hrebene, pastierske palice, truhlice a vyrezávané kríže.
Spracovanie rohoviny
Ide o domácu výrobu, pri ktorej sa ako materiál využíval najmä odpad z rohov hovädzieho dobytka i oviec. Malé, väčšinou kravské rohy sa pritom používali na zhotovovanie oselníkov, rožkov na plnenie klobás alebo pomôcok na maľovanie riadu. Rozšírená bola i výroba soľničiek a signálnych rohov, často s bohatou ornamentálnou výzdobou. Rohovinu používali aj hrebenári na výrobu rôznych druhov hrebeňov.

Šindliarstvo
Bolo rozšírené v obciach s výskytom dostatočného množstva ihličnatých drevín. Šindle sa vyrábali prevažne z jedľového dreva, výnimočne i z bukového dreva. Strom s rovným kmeňom sa narezal pílou na klátiky, ktoré mali dĺžku šindľov. Potom sa od stredu lúčovito štiepalo sekerou na hrúbku šindľa. Šindle sa ďalej strúhali obojručným nožom na strúhacom stolci. Do hrubšej hrany šindľa sa následne nožom vyrezal žliabok (žľbkovaňe, fugovanie) na spájanie šindľov – do žliabku jedného šindľa sa zasunula úzka hrana nasledujúceho šindľa.
 
Niektoré panstvá si zabezpečovali vlastných šindliarov. Postupným nahrádzaním šindľa inými trvanlivejšími krytinami jeho výroba upadala. V súčasnosti sa zredukovala už len na výrobu pre vlastnú potrebu, resp. na rekonštrukčné práce na historických pamiatkach.