Šariš

Región sa pripravuje

Rusínsky viachlas

Na veľkej časti Horného Šariša žijú Rusíni, a tak nečudo, že v piesňach i hudbe, ktoré vznikli v tejto oblasti, nájdeme aj čosi z rusínskej kultúry. Jeden z príkladov môžeme nájsť vo viachlasnom speve. Pre Rusínov je typický tzv. interval veľkej sekundy, ktorý znie v niektorých častiach piesní a u poslucháča môže vyvolávať pocit falošnosti. V skutočnosti ide o starý štýlový prvok, ktorý vychádza z hudobného myslenia a tradície nielen Rusínov zo Slovenska, ale napr. aj Ukrajiny. Táto disonancia vzniká súčasným znením 2 vedľajších celých tónov. 

Gajdica takmer „vymrela“

V okolí Lipian, v Toryskej kotline bolo jedným zo zdrojov obživy salašníctvo, čo sa odrazilo nielen na tunajších zvykoch a obyčajoch, ale aj na hudobnom folklóre. Pekným príkladom sú piesne a hudobné nástroje, ktoré si pastieri vyrábali sami a zároveň boli aj ich interpretmi. Práve v tejto oblasti vznikla gajdica – jedinečný hudobný nástroj. Aj keď sú jednoplátkové sa jedná o jednoplátkový  ktorý sa nikde inde na svete nepoužíval. Gajdica má jednu melodickú píšťalu so šiestimi dierkami a na konci je rohovina. Vydáva nevšedný pískavý zvuk vďaka tzv. piskorom, ktoré sú zdrojom tvorenia tónu rovnako aj v gájdách. Aj keď verzie jednoplátkových dychových nástrojov nájdeme aj inde, gajdica je ako jeden z variantov originálny a jedinečný hudobný nástroj. Najznámejším výrobcom gajdice bol Andrej Mizerák z dedinky Lúčka-Potoky. Keby ho neobjavil istý študent a nepovedal o tom svojmu profesorovi, gajdica by po smrti uja Mizeráka navždy zanikla. O jej zviditeľnenie a začlenenie do ľudovej hudby sa postaral aj známy zberateľ Ján Lazorík, ktorý pôsobil práve v toryskom mikroregióne. Pastierska kultúra obohatila folklór aj o viaceré typy tancov ako napr. odzemok, alebo stupana. Najzaujímavejším v tomto regióne je však obradový tanec ovči zdich, pri ktorom tanečník, spravidla bača, imitoval umieranie ovečky. K tomuto tancu sa v súčasnosti zachovali dve piesne – Ej, ofči zdich je češki, ktorá sa spieva a interpretuje na spomínanej gajdici, z tej druhej sa zachovala už iba melódia, ktorú z nahrávok poznáme v podaní výnimočnej rómskej ľudovej hudby Jančiho Laciho z Torysy.  

Aké tance, taká hudba

Na Šariši, rovnako ako na celom Slovensku, boli hudobné folklórne prejavy súčasťou rôznych príležitostí, obyčajov, či obradov a nájdeme tu množstvo svadobných piesní, vianočných kolied, alebo jarných chorovodov a mnoho iných žánrovo vyhranených piesní. Hudobný repertoár sa odvíjal aj od tancov, ktoré sa v danom regióne tancovali. Na Šariši to boli rozšírené krútivé tance starého štýlu (krucena, do šaflika, šaflik, u Rusínov chromka), krútivé tance nového štýlu (čardáš), strofické tance (mojše, kuri krik s valcerom, čerjana, ceperky a rôzne lokálne varianty týchto tancov), ženské tance (karička, koleso) či verbunkové. Na Šariši boli najrozšírenejšie kruhové verbunky sprevádzané konkrétnou skupinou piesní. Medzi najznámejšie patria napr. solo maďar, fogáš, marhaňska, bašistofska.

Prešov a Bardejov boli významnými remeselnými strediskami Šarišskej župy už počas stredoveku. Prešov dokonca ležal na dôležitej obchodnej ceste spájajúcej Budapešť s Krakovom. Cez župu tak prúdili obchodníci s rôznorodým tovarom a všelijakými textilnými materiálmi, čo výrazne ovplyvnilo odev na Šariši. „Trendy“ v oblečení udávalo aj rusínske pastierske obyvateľstvo, ktoré sa na základe valašského práva (15. a 16. stor.) usídlilo v severnej oblasti. Vo všeobecnosti však môžeme povedať, že tradičné oblečenie na celom Šariši bolo pomerne jednotné. Odlišovalo sa najmä na základe sociálneho postavenia svojho majiteľa. Na severe boli ľudia chudobnejší, tak aj odev bol výzdobou jednoduchší. V strednej a južnej časti sa oblečenie vyrábalo z rôznorodých materiálov, a preto bolo i honosnejšie.

Soľnobanskú čipku vyrábali ženy baníkov

Solivarská paličkovaná čipka je azda najvýraznejším prvkom šarišského ľudového odevu. Vyrábali ju ženy baníckych robotníkov v soľných baniach (Solivar), no ony samy „ju nenosili“. Paličkárky si totiž obliekali jednoduché sedliacke oblečenie. Čipky však predávali na jarmokoch, a tak sa dostali i za hranice župy. Solivarská čipka bola súčasťou slávnostného odevu žien Prešova i širšieho okolia už v 16. stor. a s obľubou zdobila najmä čepce. Vyrábali sa tu i čipky panské, ktoré sa riadili aktuálnymi módnymi trendami (v tej dobe ich diktovala Viedeň). V rámci farebnosti sa objavujú výraznejšie štyri farby – žltá, červená, modrá a zelená. V hojnej miere sa používali i kovové nite. 

Samostatnou kapitolou bolo oblečenie baču, pretože bačovstvo bolo značne rozšírené hlavne v severnej časti. Už v roku 1600 sa v literatúre spomína, že „tu bačovia nosia uhorské (šnurované) nohavice a pančuchy, na nohách majú krpce a hore nosia po pupok siahajúcu košeľu s voľnými rukávmi. Túto si namáčajú do ovčieho loja a údia tak dlho, kým nie je dosť čierna. Potom ju vyperú, aby nepúšťala farbu a nosia tak dlho, kým sa im na tele nerozpadne. Takáto košeľa chráni bačov, lebo neprepúšťa vodu a nedrží sa v nej hmyz.“

Biela nevesta

Raslavický typ sviatočného odevu sa nosil v oblasti južne od Bardejova, v obciach Fintice, Kapušany a okolí. Tu mali ženy výrazne kratšie rukávy s bohato zdobenými manžetami. Zaujímavosťou bolo, že nevesta sa vydávala v bielom, mala biela sukňu i bielu zásteru. Bola to skôr rarita, keďže biela farba sa v tradičnom svadobnom odeve na Slovensku viac-menej nevyskytovala. U mužov stojí za zmienku šnurovaná výzdoba na nohaviciach, ktorá siahala od kolien cez celé stehná. Nohavice sa tu šili aj z modrého kupovaného súkna.

Nevesta v zelenom

Sviatočný odev Krivianskeho typu sa nosil v oblasti západne od Bardejova a nadväzoval na kroje rusínsko-goralských obcí. Ženy z tejto oblasti by ste poznali podľa veľkej modrotlačovej šatky, ktorú nosili prehodenú cez ramená a prepásanú na hrudi nakríž. Tunajšie nevesty sa vydávali v zelenej farbe, ktorá predstavovala mladosť a životaschopnosť. Nevesta šla na sobáš v zelenej vlnenej sukni, bielej zástere a bielom kožuchu, keďže svadby sa konali zvyčajne v zimnom období medzi Vianocami a fašiangom. Celkový vzhľad dopĺňala parta ako znak dievoctva. Mužský odev z tejto časti regiónu niesol viac prvkov typických pre pastiersku kultúru – k súkenným gatiam (chološne) patril široký 5-prackový opasok a biely kožúšok zdobený červenými aplikáciami. Na vrch sa nosila huňa a na nohy krpce. Okolo krku si muži uväzovali čiernu šatku. Zvláštnosťou bol pestrý páskovaný šál, ktorý nosili muži uviazaný okolo krku. 

Hudobno-štrukturálne znaky tanečných piesní s dôrazom na ich štýlovú genézu má vlastnosť poodhaliť súvislosť medzi jednotlivými tancami a sprievodnými tanečnými melódiami z hľadiska vývoja hudobného myslenia. Hudobno-tanečná kultúra regiónu Šariš sa vyznačuje ráznosťou a dynamickosťou, je pomerne ovplyvnená novouhorským štýlom. Tento vplyv hudobno-tanečnej kultúry možno vidieť v tancoch a piesňach nového štýlu (verbunk, čardáš). Významnou časťou šarišského tanečného a hudobného folklóru sú regionálne varianty polkových melódii. Tanečnú oblasť regiónu Šariš môžeme rozdeľovať na mikro-regióny, ktoré disponujú spoločnými znakmi. Tanečný repertoár je v nich prakticky zhodný. Popri hudobnom folklóre sa spája s obyčajami, odevom a etiketou. Signifikantným znakom prevedenia tanečného folklóru Šariša je pérovanie váhou.

Odzemky, miestne známe ako hajduk alebo kozak nachádzame v hudobných podobách na celom území regiónu. Ešte v druhej polovici 20. storočia sa tieto tance uchovali a možno ich vidieť najmä v hornatejších a odľahlejších lokalitách (napr. Tichý Potok, Livovská Huta, Hrabské). V druhej pol. 20. storočia sa „Hajduk“ objavoval a interpretoval výlučne pri družbovskom tanci. Odzemok je taktiež súčasťou unikátnej tanečnej ovčiarskej dramaticko-pantomimickej hry Ofči zdich, ktorá predstavuje napodobnenie skonu ovce. Pôvod Ofčoho zdichu možno hľadať na území regiónu Spiš, v obciach ležiacich v Levočských vrchoch. Tento stredoeurópsky unikát preslávil v regióne Šariš významný človek Ján Lazorík. V súvislosti so scénickým folklorizmom sa Ofči zdich predvádzal za sprievodu sláčikovej hudby alebo gajdice.

Staré párové tance – označenie silno prevažuje názov Krucena a Do šafľika. Pre krucenu je charakteristický predspev tanečníka, vodenie v páre, cifrovanie v rôznych párových držaniach a krútenie v smere a oproti smeru hod. ručičiek. Pre tento typ tanca je signifikantný konkrétny viazaný hudobný sprievod. To isté platí pre Do šafľika.

Tance nového štýlu - Verbunky sa v regióne Šariš uchovali vo viacerých zaujímavo rozvitých, relatívne ustálených podobách. Sú to kolektívne mužské kruhové tance, pričom zdatný vedúci tanečník ich usmerňuje povelmi. Obsahujú razantné tanečné motívy a motivické rady z kráčaných, zrážaných a skočných pohybov spojených s dupmi, tleskmi a pľasmi. V minulosti, vo svojom prirodzenom prostredí sa tieto tance interpretovali osobitne, nie nasledujúc za sebou. Do skupiny raslavických kruhových verbunkov patria tieto tance: Maďar s fogašom, Solomaďar, Bačistovska/Bašistovska a Marhaňska. Dôležitým faktom je, že kruhové verbunky z Raslavíc sa v procese vývoja tanečného folklorizmu spojili do tzv. tanečného cyklu. Z nich iba „Bašistovska“ má osobitý, „neverbunkový“ kolorit. Všetky tieto typy tancov sú príznačné pre región Šariš. Táto suita tancov má značne vyhradenú a miestne fixovanú podobu.

Solomaďar sa používa ako nárečový názov pre mužský sólový a kruhový verbunk bez veliteľa. Interpretuje sa v sólovej kruhovej forme. K tomuto tancu je presne viazaná hudobná melódia.

Marhaňska sa používa ako nárečové pomenovanie pre mužský kruhový verbunk s veliteľom. Tanečníci sú otočený čelom do kruhu pričom tanec má pevnú kruhovú formu a je príznačný zábavnou funkciou. Charakteristickou zložkou tohto kruhového verbunku sú povely: „Marhaňška“, „Ras“, „Po dva ras“, „Za ucho“, „Za druhe“, „I za nos“, „I za kriš“ „Za pľeco“, „Za druhe“, „Pohrožic“, „I z nošku“, „I z druhu“, „Kučaci“, „Do kupi“.

Figúry, ktoré majú svoje názvy a poradie sa môžu meniť podľa vôle vedúceho tanečníka, ktorý pripomína istého veliteľa.

Tance nového štýlu - Čardáše - z regiónu Šariš patria do skupiny čardášov, ktoré vychádzajú z lokálneho starého párového tanca Krucena. To znamená, že sa pri interpretácii využíva totožná štruktúra tanca a motivická zásoba ako v tanci Krucena, s tým, že na miesto počiatočného vedenia v páre sa pridáva dvojkročka alebo menej využívaná jednokročka. Tancujú sa v rýchlom tempe/estam a ich najrozšírenejší nárečový názov je Čardaš.

Šindliarstvo

Výroba a predaj šindľov bol významným doplnkovým zamestnaním obyvateľstva v podhorských oblastiach. Nahradzovaním šindľa inými, trvanlivejšími druhmi krytín (šindľová krytina nevydržala viac ako 20-30 rokov), ich výroba postupne upadala. Ešte v polovici 20. storočia bola známa v oblastiach s dostatkom ihličnatých lesov. Šindliarstvom sa zaoberali obyvatelia v obciach Raslavice, Mokroluh, Tarnov, Hertník, Hervartov a Šiba. Momentálne sa šindliarstvu venuje zlomok  jedincov v obci Hervartov na Hornom Šariši, napríklad Ján Štibrich, Marek Štibrich a Matúš Šoltýs z Hervartova.

Košikárstvo

Na Slovensku bolo najrozšírenejšie košikárstvo spracovávajúce vŕbové prútie. Podľa jeho druhu sa delí na výrobu z nešľachteného (nelúpaného) a šľachteného (vareného, lúpaného alebo štiepaného) prútia. V Šariši boli dôležitými strediskami obce Bardejov, Zborov, Mokroluh, Bogliarka, Beloveža a Hažlín. V súčasnosti sa tomuto remeslu venujú Mária Čechová z Hervartova a Ľudmila Nováková z obce Kobyly.

Hrnčiarstvo

Keramika patrí medzi najstaršie kultúrne prejavy ľudstva. Popri cechovom hrnčiarstve malo veľký význam aj vplyv na udržiavanie tradícií remesla dedinské ľudové hrnčiarstvo, rozšírené ako vedľajšie zamestnanie popri poľnohospodárstve. Muži sa v zimných mesiacoch venovali výrobe, na jar zasa predaju. Zatiaľ čo vo väčších mestách začali hrnčiarske dielne postupne miznúť už od polovice 19. storočia, v mestečkách a na dedinách pracovali hrnčiari ešte v prvej tretine 20. storočia. Aktuálne sa hrnčiarstvu venuje napríklad Tomáš Mihok. Ten sa ako učiteľ Základnej školy v Marhani roku 1976 zoznámil so Štefanom Tomečkom z neďalekej osady Dubie, učiteľom na dôchodku, ktorý sa venoval výrobe bardejovskej keramiky. Od roku 1978 začína spoluprácu s ÚĽUV-om na výrobe bardejovskej keramiky, ktorú v tých časoch okrem majstra ĽUV Jána Frankoviča nik iný do ÚĽUV-u nedodával. Po troch desaťročiach tak obnovil výrobu zadymovanej keramiky, keď posledným majstrom, ktorý sa jej venoval, bol legendárny Ján Kováč zo Šivetíc. Na zadymovanú keramiku si Tomáš Mihok postavil ďalšiu poľnú pec, technologicky riešenú rozdielne od pece na bardejovskú keramiku, a naplno sa pustil do výroby. Roku 2017 mu bol za jeho aktivity, ktorými prispel k udržaniu dvoch tradičných druhov keramiky, ako aj starých technologických postupov, materiálov a tvarov, udelený titul majstra ľudovej umeleckej výroby.

Čipkárstvo

Soľnobanská čipka vznikla v jednej z častí mesta Prešov, v Solivare, kde sa obyvatelia zaoberali ťažbou soli. Solivar bola pôvodne samostatná obec, ktorá vznikla z troch malých dedín – Šváby, Solivar (Soóvar) a Soľná Baňa. Muži tu pracovali v bani, pri varení soľanky, skladovaní a balení soli. Čipkárky sa na jednotlivé čipky špecializovali. Napríklad „Čepčarky“ robili čipky na čepce, ktoré sa nosili k tradičnému odevu ľudu. V súčasnosti sa čipkárstvu venujú:

Výroba hudobných nástrojov

Hudobné nástroje, charakteristické pre územie regiónu Šariš sú jarmočné píšťaly a gajdica.
Jarmočná píšťala – ľudový vzduchozvučný hranový hudobný nástroj s diatonicko-chromatickým ladením, výtvarne i akusticky jednoduchší variant pastierskej píšťaly; nazvaný podľa miesta predaja – jarmoku. Jarmočná píšťala sa vyrába z bazového, lieskového (najmä v oblastiach Šariša) a javorového dreva na (domácich) sústruhoch (točovkách). Známe sú dva typy jarmočnej píšťaly: krátke (do 30 cm), tzv. detské, s 3 alebo so 4 hmatovými dierkami, ktoré v minulosti slúžili deťom pri hrách na signalizáciu a pri prednese krátkych (detských) nápevov a piesní, a dlhé (do 50 cm) s 5 alebo so 6 otvormi, ktorých repertoár tvoria najmä pastierske a tanečné piesne. Píšťala je typicky zdobená žliabkovaním, vyrezávanými geometrickými ornamentmi a kruhmi namaľovanými farebnou ceruzkou. Na jej konci sú vysústružené 2 až 3 voľne sa pohybujúce prstence (krúžky) slúžiace ako chrastidlo. Výroba jarmočných píšťal je charakteristická pre obec Zborov. Výrobe píšťal sa dnes venuje Ján Zajac zo Zborova.

Gajdica – klarinetový hudobný nástroj. Je vyrobený vyvŕtaním dreva liesky, bazy, čerešne, slivky alebo javora o dĺžke 35 – 45 cm. Skladá sa z troch častí: píšťaly, pískadla a rohu. Na nástroji sa hrajú krátke pastierske motívy, ale aj známe melódie z pastierskeho repertoáru, aký sa využíva v Šariši. Je sprievodným nástrojom k tanečno-dramatickej hre ofči zdich. Hlas nástroja je prenikavý, hutný a má vplyv na spevnú interpretáciu hráča. K výrobcom gajdice patrí Alexander Gernát z Krivian.