Spiš
Región sa pripravuje
O regióne Spiš
(lat. Scepus, Scepusium, nem. Zips, maď. Szepes, poľ. Spisz)
Región Spiš leží na východnom Slovensku na území súčasného Prešovského a Košického samosprávneho kraja. Súčasné územie Spiša je skoro totožné s historickým územím Spišskej župy. Hornatý región sa rozlieha pod Tatrami a hraničí na západe s Liptovom, juhozápade s Gemerom, juhovýchode s Abovom, na východe so Šarišom a na severe s Poľskom. Historickými ale i súčasnými centrami regiónu sú mestá Poprad, Levoča, Kežmarok, Stará Ľubovňa, Spišská Nová Ves a Gelnica.
Podľa archeologických dôkazov siaha osídlenie územia Spiša človekom do paleolitu. Odvtedy až do súčasnosti ľudia nepretržite osídľovali alebo navštevovali priestor Spiša. V priebehu dejín to boli členovia neolitických spoločenstiev, rozličných kultúr bronzovej a železnej doby, Kelti, neskôr germánske kmene, až sa napokon v priestore Spiša usídlili Slovania. Počiatky Spiša ako organizačného útvaru hradného zriadenia a kráľovského komitátu siahajú do 12. storočia. Spišská stolica (Comitatus Scepusiensis) vzniká na prelome 13. a 14. storočia. Mocenským a administratívnym centrom Spiša bol Spišský hrad a od 16. storočia Levoča, duchovným centrom bola Spišská kapitula. Okrem Spišskej stolice fungoval na území Spiša od 12. storočia do začiatku 19. storočia aj špecifický autonómny celok s názvom Stolica X spišských kopijníkov. Kopijníci predstavovali v minulosti vojenský element slúžiaci kráľovstvu a svoje pomenovanie dostala stolica podľa desiatich ozbrojencoch, ktorých boli obce povinné poskytnúť kráľovskému vojsku. Iným autonómnym celkom bola Provincia spišských Sasov, ktorá dostala špecifické výsady. Z nej sa v 14. storočí vyvinula Provincia 24 spišských miest. Tá sa v 15. storočí rozpadla a kráľ Žigmund Luxemburský dal do zálohy poľskému kráľovi 13 jej miest, ktoré vytvorili Provinciu XIII spišských miest. Po ukončení zálohy poľskému kráľovi pričlenila Mária Terézia k zálohovaným mestám niekoľko ďalších miest a vytvorila Provinciu XVI spišských miest, ktorá trvala do druhej polovice 19. storočia. V polovici 19. storočia bola Spišská stolica pretransformovaná na Spišskú župu a takto fungovala až do zániku župného zriadenia v roku 1922.
Geograficky ako i z hľadiska tradičnej ľudovej kultúry je možné región rozdeliť na Horný, Stredný a Dolný Spiš. Pre celý región bola v minulosti charakteristická mimoriadne pestrá etnická skladba obyvateľstva. Žili tu predovšetkým Nemci, Slováci, Rusíni, Rómovia, Židia a Maďari. Nemecké obyvateľstvo na Spiši výraznejšie rozvinulo mestskú kultúru Spiša a oblasti s baníckou tradíciou, ktorá bola na Spiši rozšírená predovšetkým v okolí Spišskej Novej Vsi, Gelnice a v povodí rieky Hnilec. Významnejšie nemecké osídlenie bolo na Hornom Spiši v okolí Kežmarku a Spišskej Belej až po Hniezdne. Táto oblasť sa nazýva aj Zipser Oberland. Na Dolnom Spiši bolo výrazné nemecké osídlenie (Zipser Niederland) v povodí Hnilca až po Margecany a Gelnicu. K rozvoju mestskej spišskej kultúry sa pričinili tiež Židia a Maďari, ktorí sa živili obchodovaním a podnikaním, Maďari zriedkavejšie tiež mäsiarstvom, liehovarníctvom a ďalšími remeslami.
Hornaté oblasti Spiša boli v 14. – 16. storočí kolonizované rusínskym a goralským obyvateľstvom, ktoré sa venovalo predovšetkým pastierstvu a chovu dobytka, poľnohospodárstvu a čiastkovo tiež drevorubačstvu a povozníctvu. Rusínske obyvateľstvo tiež dotvára náboženskú pestrosť Spiša, keďže väčšina Rusínov vyznáva gréckokatolícke vierovyznanie, poprípade pravoslávne. Rusínske sídla na Spiši sú v okolí Starej Ľubovne, v Levočských vrchoch, na východ od Spišskej Novej Vsi a čiastočne v okolí Gelnice. Gorali sa hlásia k rímskokatolíckemu náboženstvu a sídlia predovšetkým na Zamagurí, v oblasti nad Kežmarkom a čiastočne v okolí Starej Ľubovne.
Spiš bol jednou z prvých oblastí slovenského územia, kde sa začali usídľovať Rómovia. Dodnes ich na Spiši žije veľký počet a v minulosti sa venovali najmä hudbe, kováčstvu, ale i korytárstvom, či veštením a k mozaike tradičnej kultúry Spiša prispievajú pestrými a temperamentnými folklórnymi prejavmi.
Spiš patril medzi poľnohospodárske regióny. V 18. storočí sa tu začali vo veľkej miere pestovať zemiaky a región sa stal jednou z hlavných zemiakárskych oblastí slovenského územia. Okrem toho bol región v minulosti významnou plátenníckou oblasťou Uhorska zameranou na pestovanie ľanu, na výrobu plátna a jeho vývoz. Na výrobu ľanového plátna nadviazala tradícia farbenia tkanín, výroby a užívania modrotlačových látok. Veľmi častou formou obživy prakticky na celom území Spiša bolo tiež pastierstvo a salašníctvo a na Dolnom Spiši baníctvo. Remeselnými centrami regiónu boli Stará Ľubovňa, Spišská Belá, Kežmarok, Levoča, Spišské Podhradie, Spišská Nová Ves a Gelnica. Bohatú tradíciu mali na Spiši najmä kožušnícke, medovnikárske, zvonolejárske, mäsiarske a ďalšie cechy.
Etnická pestrosť obyvateľstva, geografická tvárnosť a strategická poloha Spiša sa prejavila aj v rozmanitosti foriem tradičného ľudového odevu, tradičnej architektúry alebo obyčajovej kultúry s množstvom obradovo-magických prvkov, ktoré ovplyvnili tiež tanečnú kultúru Spiša, či rôznorodosť hudobného a slovesného folklóru.
Zaujímavosti
- Spiš bol v minulých storočiach charakteristický svojou pestrou etnickou skladbou. Žili tu popri Slovákoch Rusíni, Nemci, Maďari, Židia a Rómovia. Príslušníci každého z týchto etník boli charakteristickí svojbytnou kultúrou, obyčajmi, či folklórom a vytvárali spoločnú multietnickú mozaiku Spiša.
- Spiš bol jedným z najdôležitejších plátenníckych regiónov v Uhorsku. Najväčšie ľanárske oblasti na Spiši boli v povodí rieky Poprad a v juhovýchodnej časti Levočských vrchov. Aj najlepší tkáči ľanového plátna pochádzali zo Spiša. Na základe nariadenia cisára Jozefa II. z roku 1788 boli z každej spišskej obce vybraté štyri dievky alebo mladé ženy, ktoré sa po šesť týždňov učili v Levoči jemne priasť a tkať. O Spišské ľanové plátno bol mimoriadny záujem i v zahraničí. Spišské jarmoky navštevovali za cieľom nákupu plátna obchodníci zo Sedmohradska, Turecka, Grécka, Srbska aj Číny.
- S chýrom a kvalitou spišského ľanového plátna súvisí aj tradícia farbenia plátna tmavomodrým indigom. Takáto farbjarčina, alebo modrotlač vznikala v známych modrotlačových dielňach v Starej Ľubovni, Hranovnici, Veľkej, Spišskej Sobote, Spišskej Belej, Levoči, či Spišskom Podhradí. U obyvateľstva Spiša si našla obľubu napríklad modrotlačová posteľná bielizeň, veľké modrotlačové ženské šatky ale i zástery – fartuchi a šurce a sukne.
- Spiš je mimoriadne bohatý na minerálne a termálne pramene, preto v regióne v minulosti dobre fungovalo kúpeľníctvo. Známe kúpele boli na Sivej brade, v Novoveskej hute, v Čiernej hore, Starej Ľubovni, Slatvine, Krompachoch, Levoči alebo Vyšných Ružbachoch.
- Na Spiši sa nachádza najdlhšia pseudokrasová jaskyňa na Slovensku, vytvorená v masívnych pieskovcoch, pod vrchom Spišská nad obcou Oľšavica v Levočských vrchoch. V dierach na tomto vrchu podľa ľudového podania v minulosti ukrýval kradnuté ovce chýrny zbojník Putifar z Brutoviec.
- Významný etnológ a múzejník Ján Olejník sa narodil v Spišských Vlachoch, mladosť prežil aj v Kurimanoch a Levoči a veľkú časť pracovného života taktiež prežil na Spiši, kde sa venoval výskumnej, publikačnej, zberateľskej a dokumentačnej činnosti. Jeho obľúbenými témami bol tradičný odev, relikty predkresťanských kultov, pastierska mágia, život lesných robotníkov a robotníčok, alebo obyčajová kultúra Spiša. Jeho srdcovými záležitosťami boli napríklad spišské obce Ždiar, Lendak, Tatranská Javorina, Jakubany alebo Kojšov.
- Na Spiši v blízkosti Spišského Podhradia sa nachádza unikátna sakrálna krajina, ktorá pozostáva z duchovného centra regiónu – Spišskej kapituly a množstva drobných sakrálnych architektonických objektov – božích múk a kaplniek, situovaných najmä na lokalite Pažica a Sivá Brada. V súčasnosti túto religióznu krajinu miestni nazývajú aj Spišský Jeruzalem, pretože krajinnou konfiguráciou a geografickými podobnosťami nápadne pripomína, až kopíruje jeruzalemskú „Calvario jerusalem“.
- Duchovno bolo vždy dôležitou súčasťou života obyvateľstva Spiša. Svedčí o tom i významná pútnická tradícia v regióne. Azda najznámejším spišským pútnickým miestom je Mariánska hora v Levoči s Bazilikou Navštívenia Panny Márie. Na takzvaný ľevocki odpust prichádzali pútnici zo Spiša, Horehronia, Gemera, Abova, Šariša aj z Podhalia v Poľsku alebo až z Oravy. Zvykom bolo, že pútnici si odnášali z Mariánskej hory dubové konáriky a pred oltár prinášali votívne predmety z vosku alebo medovníkov, ktoré slúžili ako obety a dary, vyjadrujúce žiadosť o pomoc, či poďakovanie za uzdravenie. Ďalším známym pútnickým miestom na Spiši je púť ku sv. Anne pri Kluknave alebo novšia púť na zázračnú horu Zvir pri Litmanovej.
- Svetoznámou lahôdkou, ktorá má pôvod na Spiši sú takzvané spišské párky. Ich pôvod siaha do začiatku 20. storočia, kedy ich ešte ako podracke viršle vyrábali mäsiari Varsányi, Griger a Blaško zo Spišského Podhradia. Viršle sa obvykle podávali so strúhaným chrenom, bielou žemľou a s deci bieleho vína. Záujem o nich bol až v Budapešti a Viedni, kam ich mäsiari zo Spišského Podhradia posielali.
- V obciach severne od Starej Ľubovne malo výraznú tradíciu potulné drotárstvo. Spišskí drotári z Kamienky, Jarabiny, Stráňan a ďalších obcí sa vydávali s krošňou na chrbte na takzvanú dritarku a vandrovali po celom Uhorsku, Balkáne, Poľsku, Rusku a ďalších krajinách. Opravovali prasknutý hlinený, kameninový a porcelánový riad, vyrábali šparáky do fajok, pasce na myši a ďalšie úžitkové predmety.
- Na Spiši boli a stále sú mimoriadne obľúbené klapancie - kratšie útvary ľudovej veršovanej epiky v miestnom nárečí, často s vtipným nádychom. Najznámejšiu zbierku klapancií vydal Milan Barbuš v roku 1969 pod názvom Spišské klapancie. Klapancie však nie sú prežitkom a nové zbierky vznikajú aj v súčasnosti.
- Uhorský Orfeus, takýto prívlastok nesie podobizeň legendárneho rómskeho huslistu a primáša Michala Barnu, ktorý pochádzal zo Spiša. Podobizeň uhorského Orfea bola vystavená v kaštieli Jána Radvanského v Radvani. Barna bol dvorným huslistom grófa Imricha Čákiho na panstve v Iliašovciach. Stál na čele sláčikovej kapely, ktorá obyčajne pozostávala zo štyroch muzikantov, huslistu, kontra huslistu, harfistu a hráča na baset.
- Obec Osturňa na Hornom Spiši patrí k najdlhším obciam na Slovensku. Jej domová zastavaná časť sa vinie v dĺžke vyše deväť kilometrov. Bola osídlená Rusínmi východného obradu a okrem jej výnimočnej dĺžky je charakteristická výrazne zachovanou tradičnou architektúrou v obci a špecifickým krajinným rázom celého chotára.
Hudobný folklór na Spiši
Stredovekí muzikanti – igrici
Funkciu ľudových hudieb v stredoveku plnili tiež potulní muzikantoch – igrici. Tí hrávali v dedinách aj na hradiskách, hradoch a v sídlach šľachty. Spievali a hrali na gajdách, píšťalkách, na lutne alebo husliach. Stopami po ich pôsobení na Spiši sú chotárne názvy ako Ihrík či Igricov potok.
17. storočie – trubači a gajdoši vychádzajú z módy
V druhej polovici 17. storočia hrávali v mestách a v šľachtických sídlach na Spiši hudby zložené z dvoch a viacerých trubačoch. Na svadbách vysokej šľachty ich hralo niekedy až dvanásť. Trubači ovládali viacero dychových nástrojov akými boli rôzne trúby, rohy a píšťaly. Kuruckí vojaci sa v čase oddychu vo vojenskom tábore zabávali pri hre trubača alebo aj pri muzike gajdoša s huslistom. Na dedinách a pastierom na salaši k zábave pri tanci vystačili píšťalky. Takéto nástrojové zloženia boli v ďalších desaťročiach vo veľkej miere nahradzované sláčikovými muzikami.
18. storočie – rómski muzikanti hrali na dedinách aj na šľachtických dvoroch
Evanjelický farár Samuel Augustini ab Hortis (1729 – 1792) v súbore článkov, ktorý vyšiel pod názvom Cigáni v Uhorsku, píše o Cigánoch aj o cigánskych muzikách. Podľa muzikantskej úrovne cigánskych muzikantov rozdeľoval na dve skupiny. V prvej boli muzikanti, ktorí hrali len sedliakom a ľuďom nízkeho stavu. V druhej skupine boli takí, ktorí sa zdokonalili vo svojom umení a hrali panstvu a šľachte na svadbách a rôznych zábavách. Takéto delenie platilo aj v nasledujúcich storočiach.
Okolo roku 1717 žil v Spišskej župe na panstve grófa Čákiho v Iliašovciach huslista Michal Barna. Bol takým výnimočným majstrom v hre na husliach, že ho kardinál gróf Imrich Čáki vymenoval za svojho dvorného hudobníka. Jeho muzika mala obyčajne iba štyroch členov. On sám hral na husle, vedľa seba mal ďalšieho huslistu, harfistu a hráča na basete. Títo traja muzikanti neboli rodení Rómovia, tým bol len Barna. Bol prvým primášom, ktorého poznáme po mene.
Podľa „Súpisu Cigánov“ vykonanom Spišskou župou v rokoch 1768 a 1770 možno usúdiť, že na Spiši v tomto období žilo v 58 obciach 537 Rómov. Častým zamestnaním mužov bolo kováčstvo a tiež hra na husle. Priezviská Horváth, Holub, Dunka, Mirga, Pompa, Šandor zachytené v tomto súpise sa medzi muzikantmi na Spiši sa stali známymi počas nasledujúcich storočí a vyskytujú tu dodnes. Generácie rómskych muzikantov vytvorili a rozvíjali tradičný spôsob interpretácie ľudovej huby.
19. storočie – od verbovania vojska do hostincov a hotelov
Vojenské pluky v Uhorsku mali v 19. storočí svojich hudobníkov a plukovné hudby. V týchto hudbách našli uplatnenie aj rómski muzikanti. Muziky hrali pri oddychu a zúčastňovali verbovania a regrutovania mládencov do vojska v čase mieru i počas vojny. Vo vojne postupovali za vojskom ako táborové kapely. S táborovou kapelou sa v maďarskej povstaleckej armáde sa dostal na Spiš v roku 1849 aj legendárny rómsky primáš Jozef Piťo.
V revolučnom roku 1849 organizoval major Ľudovít Cornides dobrovoľnícke oddiely honvédov na Spiši Hlavný stan mal vo Vondrišli, dnes Nálepkovo, a odtiaľ chodil verbovať dobrovoľníkov. 11. apríla 1849 prišiel verbovať do Levoče na vozoch vyzdobených maďarskými zástavami a s cigánskou muzikou a vtedy išiel verbunk hore Levočou.
Mestské cigánske muziky obohacovali svoj zvuk novými nástrojmi ako veľký cimbal, klarinet violončelo či kontrabas. Rozšírili sa na 8 – 12 členov a na ich čele stáli často školení muzikanti. Oni prinášali aj na Spiš melódie k novému módnemu tancu – čardáš. Muziky sa presúvali z vojenského prostredia do hostincov a hotelov. Mestské muziky ovplyvňovali spôsob hrania dedinských cigánskych muzík.
20. storočie – „Ňebula krajśa muzika jak Ciganoch naśich jablunovskich“
Takto spomínala Anna Chlebová z Jablonova, narodená v roku 1901, na domácu cigánsku muziku, “ už jak priśľi aj druhe, miśľeľi, že bochznaco, héej, to ňebuľi ku naśim Ciganom rovňi“ V 20. storočí boli na dedinách cigánske muziky, ktoré hrali osobitým štýlom. Ľudia si vážili a cenili domácich Rómov pre ich muzikantské umenie a remeselnú zručnosť.
Najviac príležitostí na hranie mali ľudové hudby na svadbách a rôznych zábavách. Vtedy hrali najmä do tanca. Na strednom a dolnom Spiši hrávali tanečníkom k tradičným tancom ako do šafľika, krucena, kruta, rovni, čardaš, šimi, klopkaci, prebiraci, valčik, poľka, ciperpoľka, hopspoľka, židofka, mazurka, družbovski taňec, medzvedzi taňec, židofka., verbunk, hajduk či k tancu ofči zdich. Hrali aj k tanečným hrám ako šesc mješki orieški, šatkovi taňec.
Aj zvuk dedinských muzík sa menil. Základnému štvorčlenné obsadenie niekedy spestrili nové nástroje: klarinet, cimbal, akordeón, saxofón aj bubon. Muzikanti rozširovali svoj repertoár podľa požiadaviek poslucháčov a tanečníkov aj o módne tango alebo fox.
Muzikanti sú komedianti
Na dedinách dlho prevládal názor, že nie je dôstojné a vhodné, aby sa gazdovia či remeselníci venovali takej komediantskej činnosti, akou je hranie v muzike. Gazdovské muziky sa iste aj preto na strednom Spiši objavujú až začiatkom 20. storočia. Najskôr v dedinách, ktoré sú vzdialenejšie od miest a mestečiek alebo v dedinách, kde bol silnejší vplyv pastierskej kultúry. Hrali v nich drobní gazdovia a remeselníci. Boli to samoukovia a učili sa hrať aj od Rómov. Dokázali zahrať na dedinských svadbách a zábavách a dedinské prostredie ich prijalo.
V prvej polovici 20.storočia hrali najlepšie mestské cigánske muziky v kaviarňach, v hoteloch, v kúpeľoch a vo vinárňach. Dedinské cigánske muziky aj gazdovské muziky boli zas žiadané na svadbách a zábavách dovtedy, kým sa odohrávali v domoch a v krčmách.
Na konci s dychom
Po druhej svetovej vojne sa presúvali svadobné a tanečné zábavy do väčších miestností do kultúrnych domov. Do módy prichádzali najprv tanečné kapely a v šesťdesiatych rokoch skupiny s elektronickými nástrojmi. Oni dokázali zahrať hudbu, ktorá bola v móde a tiež hudbu ku ľudovým tancom. Záujem o tradičné cigánske a gazdovské muziky začal na desaťročia upadať.
Za lepším životom do Čiech odišli zo Spiša celé rodiny výnimočných rómskych muzikantov. Tam mnohí pokračovali v hraní v tradičných ľudových hudbách a presadili sa tiež v rôznych iných oblastiach hudby. Medzeru po nich sa doposiaľ nepodarilo nezaplniť.
Druhý dych
Trvalo niekoľko desaťročí, kým muzikanti opäť objavili čaro tradičných sláčikových muzík. Mnohí mladí muzikanti vo folklórnych súboroch a folklórnych skupinách sa dnes snažia spoznávať originálny spôsob hrania či hudobné nárečie predchádzajúcich muzikantských generácií. Chcú si ho osvojiť a snažia sa ho rozvíjať.
Cigánske a gazdovské muziky alebo aj bandi, ako ich ľudia na Spiši nazývali, sa od 18. storočia postupne stávali súčasťou ľudovej kultúry a sú ňou aj dodnes.
Gorali a rómske kapely
Horný Spiš je vo veľkej miere zastúpený Goralmi. Na základe mnohých historických fotografií, nahrávok a záznamov ich mnohokrát hudobne sprevádzali rómske kapely z Haligoviec, Veľkej Lesnej, Výbornej, Holumnice, Malej Frankovej, či Toporca, Slovenskej Vsi a ďalších obcí. Mnohým príde toto spojenie zvláštne, napriek tomu je to veľké špecifikum tohto mikroregiónu. O mnohých kapelách sa dozvedáme z publikácií, výskumov a zo slov najstaršieho obyvateľstva. Medzi rómske kapely, ktoré v minulosti pôsobili na hornom Spiši patria najznámejsí Pompovci z Haligoviec, Klempárovci z Veľkej Lesnej, ktorí neskôr pôsobili aj vo Folklórnom súbore Magura v Kežmarku. Najbohatším zdrojom hudobného repertoára z oblasti horného Spiša sú nahrávky z výskumu Posledná hodina, na ktorých hrajú muzikanti z Výbornej a Toporca. O ďalších vieme len veľmi málo, napr. o kapele Šaňa Mirgu z Malej Frankovej, kapele Oračkovcov z Holumnice, či Dunkovcov zo Slovenskej Vsi, Kačicovcov zo Spišskej Starej Vsi a Pompovcov z Toporca.
Typická goralská muzika
Goralskú muziku s husľami, husľovými kontrami a malou basičkou ako ju poznáme z poľského Podhalia, či Oravy nájdeme iba v Ždiari. Ešte súčasní obyvatelia si spomínajú na viaceré ľudové hudby, ktoré v obci pôsobili. Ide o muziku Gluhego Vavřka, Pitoňákovcov, Olekšákovcov, Bachledovcov, Tribulovcov a najznámejšu kapelu, ktorých volali Suľoci.
Ľudový odev na Spiši
Na vývin tradičného odevu Spiša a jeho podobu, ktorú dnes spoznávame mala výrazný vplyv pre tento región charakteristická multietnicita. Inak sa obliekali Slováci na Spiši, inak Rusíni alebo Spišskí Nemci, či Židia a Rómovia, ktorí boli na Spiši tiež veľmi početní. Údiv nad rôznorodosťou odievania na Spiši vyjadril v roku 1827 švédsky cestovateľ Albrecht V. Sydow, ktorý ho po návšteve hostinca v Kežmarku opísal takto:
Nebolo nijakou zvláštnosťou, že som razom na jednom človeku videl poľskú, slovenskú a maďarskú módu. Vedľa trojrohého klobúka so širokou krempou (strecha) a dlhým pestrým perom videl som iný klobúk s vysokou hlavou a malou alebo celkom ohnutou krempou, dosť podobný tyrolskému a švédskemu. Štvorhrannú poľskú čiapku bolo vidieť vedľa koženej rakúskej alebo červenej valaskej. Tu bolo vidno gate, tam zas modré súkenné nohavice z hrubého súkna vpredu s rázporkom a množstvom ozdobných gombíkov. Rozličné farby, rozličné strihy mali ich kabáty a plášte. Keď som svoj obdiv nad tým všetkým vyjadril hostinskému, odpovedal: nijaký národ nie je v kopírovaní módy taký bláznivý ako práve títo uhorskí Sasi.
Spišská noblesa
Archaickejšie varianty ženského, ale do veľkej miery aj mužského, tradičného ľudového odevu by mohol charakterizovať význam slova – noblesa. Eleganciu a jemnosť spišského odevu majú na svedomí predovšetkým prvky renesančnej a neskôr barokovej módy, ktorých vplyv môžeme vidieť v elegantných šnurovacích živôtikoch s prišitou sukňou, bohato skladaných zásterách a rukávcoch, či uhladených rozstrihoch na chrbtovej strane mužských viest - lajbľikoch. Módne vlny minulých storočí zanechali svoju stopu aj na podobe mužskej a ženskej siluety tradičného odevu. Tú v prípade ženského odevu tvorí predovšetkým šnurovací živôtik s prišitou sukňou, ktorý sa niekde nazýva sajan, opasok, najčastejšie však termínom – vist. Vist bol charakteristický strihom, ktorý v chrbtovej časti tvoril písmeno W a býval šitý obvykle z fabrického súkna alebo brokátu. Ozdobený býval zamatovými alebo drahšími kovovými stuhami. Podľa spôsobu výzdoby sa odvíjala aj jeho cena, preto visty zdobené brokátom, či kovovými stuhami vlastnili obvykle majetnejšie ženy. Vpredu sa visty šnurovali pomocou šnurovačky a k ich spodnému okraju bola prišitá sukňa, najčastejšie súkenná. Takýto typ sviatočného ženského odevu, pozostávajúci zo živôtika – vistu a prišitej sukne sa nosil ešte v priebehu 20. storočia prakticky na celom území Spiša, najmä v okolí Levoče, Spišského Podhradia, Spišských Vlách, Gelnice, či Kežmarku.
Od medveďov k ovciam
V spišských lesoch v minulosti žilo veľa medveďov, preto boli obyvatelia niektorých obcí povinní pripravovať lovy a poľovačky na týchto kráľov spišskej divočiny. To je prípad napríklad obce Iliašovce, ktorá sa v minulosti volala aj Villa Ursi, teda Medvedia dedina. Významný spišský etnograf Ján Olejník popisuje vo svojich prácach kožušinové odevné súčasti šité z medvedích kožušín – kacagáne. Tie nosili spišskí kopijníci už v 12. storočí, pričom medvedie kožušiny získavali od cisterciánov zo Spišského Štiavnika i obyvateľov Medvedej obce. Neskôr sa podobné plášte šili z tkaniny z ovčej vlny s dlhým vlasom na povrchu. Nazývali sa guby, nosili ich najmä pastieri, furmani, ich používanie je doložené aj u spišských kňazov a v okolí Spišského Podhradia boli súčasťou svadobného odevu ženícha. Okrem toho sa pod názvom guba označovali v Levočských vrchoch aj zošité ovčie kožušiny slúžiace pastierom ako prikrývka na spanie, čiže akýsi miestny bačovský spacák. V takýchto podobách možno prežili do súčasnosti nesmierne archaické odevné súčasti, medveďa len v priebehu vekov nahradila ovca.
Levi Strauss alebo Spišiaci?
Obľúbené džínsy alebo rifle ako prví vyrobil v roku 1873 Levi Strauss a Jacob Davis v Spojených štátoch amerických. V tomto prvenstve by im však pokojne mohli konkurovať Spišiaci z okolia Levoče a Spišského Podhradia, ktorí mali v náramnej obľube odev z drelichu – keprovej tkaniny, farbenej na tmavomodro, ktorý náramne pripomína rifľovinu. Spišský gazda oblečený v tmavomodrých nohaviciach a krátkom kabátiku – kurtke, tak súčasníkovi pripadá, akoby bol odetý v modernej rifľovej súprave. Občasne býva tmavomodrý drelich na nohavice a kabáty aj majstrovani, teda vymangľovaný a naimpregnovaný , čím získava špecifický lesk a stáva sa odolným voči nepriazni počasia. Za zmienku tak stojí prehodnotiť, či za vznikom svetoznámych džínsov nestáli práve Spišiaci .
Modrá je dobrá
Tote starošvecke cachi buľi take, že ket zme pod ňimi spaľi jak dzeci a bulo ceplo v chiži ta rano zme še pobudziľi cale modre, co tota farba popuščala z cachoch.
Takto si spomína stará žena zo spišskej obce Ordzovany pri Spišskom Podhradí, na svoju skúsenosť s posteľnou bielizňou z modrotlače. Výroba modrotlače, teda farbjarčiny, má na Spiši dlhovekú tradíciu. Modrotlačové dielne kedysi fungovali v Hranovnici, Levoči, Spišskom Podhradí, Veľkej pri Poprade, Spišskej Sobote, Kežmarku, v Podolínci, či v Hniezdnom. Spišské ženy obľubovali predovšetkým modrotlačové rozmernejšie i menej rozmerné šatky, prikrývky, sukne, zástery a v okolí Spišského Podhradia obľubovali tiež modrotlačové obliečky na periny a vankúše, ktoré ako sme sa v úvode dočítali, občas menili deti na šmolkov. Okrem tejto priam čarodejnej vlastnosti a nesmiernej estetickej hodnote však prestíž modrotlači dodáva i zaradenie do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.
Spišské svetové plátno
Spiš bol v minulosti jedným z regiónov chýrnych tradíciou výroby ľanového plátna, ktoré tu tiež tvorilo základ odievania. Významné ľanárske oblasti boli v povodí rieky Poprad, v Hornádskej kotline a na južnej strane Levočských vrchov. O ľanové plátno zo Spiša bol veľký záujem i v zahraničí a priekupníci z Grécka, Turecka alebo uhorského Sedmohradska pravidelne navštevovali spišské, najmä „rusadeľné“ jarmoky (na cirkevný sviatok Zoslania svätého Ducha), odkiaľ ho vyvážali až do Číny. Cisár Jozef II. v záujme udržania a skvalitnenia výroby ľanových tkanín povolal na Spiš skúsených sliezsko-nemeckých a českých tkáčov. V roku 1788 vybrali z každej spišskej obce štyri dievky, ktoré sa u týchto tkáčov po šesť týždňov učili v Levoči jemne priasť na vretenách a tkať. Po vyškolení vraj mohli dievčatá, ktoré kurzy absolvovali, nosiť na parte modrú, zelenú a červenú stužku – pantličku. Presne také, ako poznáme na partách v okolí Spišského Štvrtku a Spišskej Novej Vsi. Tu sú pravdepodobne korene skutočnej kvality spišského plátna, ktoré sa v priebehu 20. storočia ešte využívalo na šitie košieľ, nohavíc, obrusov, ručníkov, obliečok a ďalších úžitkových predmetov.
Žeľena ňevesta
V medzivojnovom období, po rokoch svetovej hospodárskej krízy, sa začalo v ženskom odeve upúšťať od archaických foriem, v tomto období sa predovšetkým na Strednom Spiši v niekoľkých obciach udomácnil špecifický ženský svadobný odev charakteristický zelenou farbou. Zelená bola farbou nádeje, ale i farbou dievoctva a panenskej čistoty. Obvykle si nevesty v obciach, kde bol takýto svadobný odev udomácnený, obliekali tri alebo štyri spodné sukne so štikerajom a vrchnú zelenú. Zelená bola aj vrchná blúzka, ktorá bola v prednej časti vyplisírovaná na jemné pliseé. Okolo krku bol široký golier ozdobený svetlo a tmavozelenými kvetmi zhotovenými strojovou výšivkou. Takto v zelenom oblečená nevesta mala na hlave rozmarínový veniec dozdobenými lesklými perličkami a rozmarín mala vpletený i do vrkoča. Farba rozmarínu nie je podobná s farbou odevu len náhodou. Vždyzelený rozmarín bol už v antike symbolom panenstva a neskôr sa stal i symbolom lásky a vernosti a preto je súčasťou svadobnej výzdobe až dodnes.
Goralská krv
Červená farba je farbou krvi, sily, ohňa a temperamentu. Vnímala sa ako magická a ochranná farba pred pôsobením zlých síl. Možno je a možno nie je náhoda, že si našla obľubu a využitie v zdobení tradičného odevu Goralov na Spiši. Tí sú charakteristickí svojim temperamentom, živelnosťou a tzv. horúcou krvou a okrem toho aj častým využitím červenej farby pri zdobení odevných súčastí. V celom Zamagurí, podtatranskej oblasti a ďalších oblastiach na Spiši, kde žijú Gorali nachádzame červenú farbu na zdobení mužských nohavíc – portiek, kožúškov – serdokov, košieľ ale i ženských opleciek, sukní a ďalších odevných súčastí. Azda je krv Goralov tak horúca, že ju vidieť aj na ich vonkajšom odeve?
Delenie Spišskej tanečnej oblasti
Delenie Spiša
Horný Spiš - centrá: Poprad, Kežmarok, Spišská Stará Ves, Stará Ľubovňa.
Dolný Spiš - centrá: Spišská Nová Ves, Iglov, Levoča, Krompachy, Gelnica.
Horný Spiš - severne od Popradu a Levoče. Zaberá povodie Popradu územia okolo prameňa rieky Torysy.
a/ prechodná oblasť od Liptova - Batizovce, Gerlachov, Lučivná, Mengušovce
b/ územie spišských goralov - Ždiar, Lendak
c/ Zamagurie - centrum Spišská Stará Ves - Osturňa, Malá a Veľká Franková, Hágy, Spišské Hanušovce, Haligovce, Jezersko, Lechnica, Veľká Lesná, Liesnica.
d/ okolie Starej Ľubovne - sever - Jarabina, Kamienka, Veľký Lipník, Litmanová západ a východ - Nižné a Vyšné Ružbachy, Jakubovany
e/ prameň Torysy - Nižné a Vyšné Repáše, Tichý Potok, Torysky, Uloža, Závada
Dolný Spiš - južne od Popradu a Levoče - povodie rieky Hornád s Hnilcom
a/ okolie Spišskej Novej Vsi - juh - Teplička, Závadka sever - Spišský Štvrtok, Letanovce, Smižany východ - Spišské Podhradie, Bystrany
b/ okolie Krompách a Gelnice - Poráč, Olcnava, Kolínovce, Richňava, Kľuknava, Jaklovce, Žakarovce, Prakovce, Margecany, Veľký Folkmár, Kojšov.
Tanečná kultúra Spišskej oblasti
Na tanečnú tvorbu Spiša malo veľký vplyv jeho osídľovanie v minulosti. Rôznorodosť osídlenia, pomerne veľká skupina Ukrajincov, Rusínov, vplyv goralského poľského etnika, pozostatky dávnej kolonizácie Nemcov a veľký počet Rómov, ktorým v minulosti už kráľ Žigmund v 15. storočí udelil určité výsady.
Najrozšírenejším tancom na Spiši bol pomalý, sedliacky, krútivý tanec - krucena. Hudobné a choreografické znaky sú na území celého Spiša rovnaké. Mení sa jeho obsah, tanečné motívy sa rôznia. V tanci krucena jeho celkový charakter a motivický obsah diktovala obuv.
V nižšie položených a bohatších oblastiach sa skôr začali nosiť čižmy a tým sa do krucených dostávali zrážané tanečné motívy a motívy s udieraním po sáre - čapáše. V hornatých, chudobnejších oblastiach sa nosili stále krpce a tým aj charakter tanca bol iného charakteru s prevahou skokov a podupov. Tento jav môžeme pozorovať dodnes.
Ďalšou veľmi početnou charakteristickou skupinou tancov sú ženské chorovody a kolesá, ktoré sa na Spiši viažu na starobylý piesňový materiál.
Tance
Staršie krútivé tance: Krucena - Do šaflika, Do krutu, Krut
Ženské tance: Chorovody - Uliana, Titilombom
Kolesové tance - Do kolesa, Koleso, Do kolečka, Do kola
Mužské tance: Kruhové verbunky - Parobský tanec, Košický verbunk
Odzemok, Hajduch, Ovčí zdych, Mazur
Polky: Hopspolka, Ciperpolka, Skakana, Drobna, Kotka
Zábavné tance: Chustkový tanec
Obradové tance: Brautský, Braudínsky, Družbovský tanec, Družbovský, Družbovský odzemok, Družbovský tanec s kosou
Horný Spiš:
a/ prechodná oblasť medzi Liptovom a Spišom : v obciach Batizovce, Gerlachov, Mengušovce a iné sa objavuje ešte hornoliptovský do krutu, kolesové tance žien, mužské odzemky a hajduchy. Poznáme najmä obradné svadobné družbovské tance a brautský tanec. Početné sú polkové tance čo korešponduje s blízkosťou goralskej oblasti, ktorá je známa týmto repertoárom.
b/ goralská oblasť : tancuje sa guralský tanec, ktorý má piesne i motívy podobné centrálnej časti goralskej oblasti. Je párovým tancom s tromi časťami:
I. časť - cifer - začína predspevom tanečníka pred muzikou. Pokračuje tancom, kedy muž obchádza tanečnicu základným goralským ozvodným krokom. Tanečnica tancuje pri ňom drobné motívy / najmä valaské / so snahou vždy byť otočená tvárou k nemu.
II. časť - krzesany - začína tiež predspevom, obchádzaním tanečnice a končí predvedením kresaných motívov tanečnici tvárou v tvár.
III. časť - skokacka - je vyvrcholením tanca bez predspevu, kedy tanečník vykrúti tanečnicu bočným krútením v držaní pod pazuchami.
V goralskej podoblasti Spiša sú veľmi rozšírené aj polky. Polka sa tancuje s obmenou v 1.a. takte, kde tanečníci namiesto došľapu na celú nohu, ďubnú len prstami príslušnej nohy. Občas v tanci si tanečníci vo valaskom kroku v tom istom rytme zadupú.
K polkám môžeme priradiť aj tanečnú hru “Kotka “. V tanci chlapec predstavuje mačku a dievča myš. Tanečníci sú postavení v dvoch radoch oproti sebe tak, že chlapci tvoria jeden a dievčatá druhý rad. Dvaja krajní tanečníci sa začnú naháňať, poskočným krokom pomedzi dva rady tak, že nesmú rad preraziť. Ostatní tlieskajú do taktu. Keď tanečník dostihne dievča, obaja tancujú goralskú polku v čelnom držaní pod pazuchami.
Vplyv valaskej kultúry sa v goralskej časti Spiša prejavu hlavne tancami Hajduch a Mazur.
Hajduch tancujú ako sólový pod názvom “Zbojnícky”, hromadne s akýmkoľvek počtom, ale najčastejšie vo štvorke v postavení do kríža. V tomto prípade sú tanečníci obrátení bokom do kruhu / držia sa / alebo čelom do kruhu / nedržia sa /. Začínajú tanec chôdzou po kruhu. V druhej časti melódie tancujú hajduchové skoky typické pre Goralov.
Mazur je mužský valaský tanec / medviedka /. Tancujú ho podobne 4 muži do kríža. V prvej časti ťarbavou chôdzou napodobňujú medveďa. V II. časti tanca v podpore ležmo za rukami poskakujú v rytme po kruhu. Obtiažnosť niektorí zvyšujú tlesknutím do dlaní.
Vplyv sedliackej kultúry spišských krucených sa aj tu už prejavuje v svadobnom tanci nazvanom “Rovný tanec”.
c/ okolie Starej Ľubovne: v severnej časti sa vyskytujú u mužov hlavne tance odzemkového charakteru - hajduchy. V podoblasti je zaujímavá lokalita Nižné Repáše a Torysky, kde sa vyskytuje ojedinelý variant sugestívneho tanca “Ovčí zdych”. Tanec má tiež valaský pôvod, dramatický dej v ktorom tanečník stvárňuje zomieranie ovce.
V tejto oblasti sa objavujú lokality s etnikom Ukrajincov, Rusínov.
Niekde nemali prevahu obyvateľstva v obci a postupne splývali s miestnou kultúrou, ktorú tiež doplnili o svoje prvky. Napr. Jarabiná, kde sa tancujú aj ukrajinské kolomejky vedľa spišských krucených, kolesových tancov nazývaných “tancovana” a iných skakana, kyvana.
Podobne v Kamienke sa tancuje kalamajka vedľa tancovanej, cupkanej a skakanej. Niekde si však ukrajinská kultúra zachovala svoj pôvodný ráz v tancoch, piesňach i zvykosloví. Napr. Jakubany s tancom Horu, piesňami s princípom sólo - tutti spievanými ostrým prenikavým hlasom vo vysokých polohách.
Dolný Spiš:
je reprezentovaný hlavne vyššie menovanými krucenými
a chorovodmi a kolesovými tancami žien.
Krucena - Krut, Do krutu, Do šaflíka - najtypickejší tanec Spiša.
Priebeh tanca: začína sa predspevom ako všetky staré sedliacke tance. Po ňom nasleduje cifrovanie mládenca. V každej lokalite sú tanečné motívy iné, ovplyvnené hlavne spomínaným obutím tanečníka.
Po privolaní partnerky si ju jemne vodí po priestore drobnými krokmi v pérovaní rovnomernom resp. v pérovaní váhou.
Hlavnou časťou tanca Krucena je bočné krútenie, najčastejšie
v čardášovom držaní a v pérovaní váhou. Krútenie môže mať aj držanie polootvorené resp. až otvorené. Pri krucených tanečníci dávajú dôraz na plynulé krútenie, pérovanie je takmer zanedbateľné.
Krútenie môže byť pravo i ľavostranné. Tanečníci spravidla vždy zaťažujú vnútornú nohu na prvú dobu - pérovanie váhou.
Chorovody a ženské kolesové tance - väčšinou sú navzájom prepojené. Chorovody sa končia kolesovými tancami alebo sa s nimi neustále striedajú. Najstarším chorovodom v oblasti je Uliana z Kojšova. Pôvod má až v pohanských časoch, kedy obetovávali mladé dievča bohom, ako vďaku za príchod novej jari. Dnes tento drastický zvyk sa dnes zmenil na symbolické jarné chorovody a hry, pri ktorých chlapi kradnú ženám malé dievčatká vyobliekané za Uliany. Pritom sa sa spievajú staré piesne ako pri pôvodnom zvyku.
Striedaním chorovodov a kolesových tancov je Titilombom zo Sloviniek. Pôvod bude mať asi v Zakarpatskej Rusi, pretože v Slovinkách žila asi tretina obyvateľov rusínskeho pôvodu. Tancoval sa na Veľkú noc. Mal veľký spoločenský význam z hľadiska predvedenia dospievajúcich dievok celej dedine. Mládenci s rodičmi si medzi nimi
vyberali prípadnú nevestu. V kolesových tancoch na Spiši používali ženy tie isté motívy ako v tanci Krucena a preto tancovali kolesá aj vtedy ak bol nedostatok mužov pri Krucenej a nevadilo im to.
Verbunk - mužský tanec rozšírený pod názvom Košický, pre incipit piesne na ktorú sa tancoval “ Idze verbunk, idze, hore Košicami...”
Remeslá na Spiši
Najväčšími remeselníckymi a obchodnými strediskami na Spiši boli Kežmarok, Spišská Sobota a Levoča. Kežmarok bol už v polovici 13. stor. trhovým centrom s privilégiami slobodného mesta, čo vytváralo priaznivé podmienky pre rozvoj remesiel. K najrozšírenejším remeslám patrilo mäsiarstvo, tkáčstvo, súkenníctvo, kováčstvo, garbiarstvo, krajčírstvo, kožušníctvo a zámočníctvo.
Mesto Kežmarok a Mestské kultúrne stredisko v Kežmarku je organizátorom festivalu pod názvom Európske ľudové remeslo. Festival je situovaný v centre mesta Kežmarok a má za cieľ prezentovať remeselníkov zo Slovenska a zahraničia. Každoročne sa koná v období druhého júlového víkendu a trvá tri dni. Okrem kultúrneho programu sú hlavným prvkom festivalu remeselníci, ktorí svoju výrobu aj priamo na mieste predvádzajú.
Mlynárstvo na Spiši bolo rozšírené predovšetkým v blízkosti vodných tokov, svoje mlyny mali všetky väčšie mestá, pričom viacero mlynov bolo rozmiestnených v okolí týchto miest. V minulom storočí fungovalo v horskej oblasti Levočských vrchov nad Levočou sedem mlynov v povodí rieky Torysy. Samotný fakt, že v tak malej oblasti, v obciach Vyšné Repaše, Torysky, Nižné Repaše a Oľšavica, existovalo sedem mlynov je skutočne pozoruhodný. Do týchto mlynov si chodili mlieť svoje obilie obyvatelia širokého okolia obcí Levočských vrchov, ale i z tzv. dolniakov, z okolia Spišského Podhradia, z Ordzovian, Bijacoviec, Jablonova, Lúčky a pod. V súčasnosti existuje zachovaný Mestský mlyn v Spišskom Podhradí, ktorý slúži aj ako malé múzeum mlynárstva.
Kraj v okolí Spišského Podhradia bol v minulosti známou ľanárskou oblasťou. Pestovanie a spracovanie ľanu bolo rozšírené v samotnom blízkom okolí Spišského Podhradia, ako i v horských oblastiach juhovýchodu Levočských vrchov. Využitie ľanu spočívalo predovšetkým v tvorbe textilných tkanín z ľanu, ktoré tvorili základ ošatenia miestneho ľudu. Ľan však bol aj vývozným artiklom a Spiš bol pre svoje pestovanie ľanu a tiež výroby ľanových textílií známy v celej Rakúsko-uhorskej monarchii. V súčasnosti sa pestovaniu a spracovaniu ľanu venuje občianske združenie Žyvot Rusyna, ktoré sídli v obci Oľšavica. Občianske združenie realizuje tiež workshopy zamerané na problematiku ľanu a jeho využitia.
Pestovanie a spracovávanie ľanu vo veľkej miere v tomto regióne podnietilo aj rozvoj spracovania ľanového oleja. Známa lisovňa vyrábajúca z ľanových semien olej existovala v minulom storočí napríklad v Nižných Repašoch. Ľanový olej na Spiši sa využíval predovšetkým v pôstnom období adventu a pred Veľkou nocou, keď sa používal namiesto bravčovej masti. Ľanový olej si do Nižných Repáš chodili lisovať obyvatelia z celého okolia Spišského Podhradia, pričom mládež sa na tomto lisovaní rada zúčastňovala, pretože pohyby, ktoré pri lisovaní človek vykonával, boli podobné tanečným motívom tanca hajduk. Hovorilo sa preto, že mládež sa chodí učiť tancovať hajduk do lisovne v Nižných Repašoch.
Typickým remeselným odvetvím pre Spiš je tiež farbiarstvo, ktoré súvisí s výrobou textilu. Farbiarstvo, teda farebná potlač textílií, bolo rozšírené na celom Spiši, pričom farbiarske dielne existovali začiatkom minulého storočia v Levoči, Starej Ľubovni, Spišskom Podhradí i Hranovnici. Látku zvanú farbarčina, alebo v súčasnosti i modrotlač, využívali predovšetkým obyvateľky Kamienky, Veľkého Lipníka, Jakubian, Stráňan, Torysiek, Nižných Repáš a ďalších rusínskych obcí. Z modrotlače nosili ženy v týchto lokalitách predovšetkým zástery, sukne a veľké modrotlačové šatky. V okolí Spišského Podhradia, v obciach Ordzovany a Bijacovce, sa z modrotlače šili taktiež obliečky na periny a vankúše. V roku 2018 bola modrotlač zapísaná na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.
Horské oblasti Spiša, okolie Vysokých Tatier či Levočských vrchov, ale i samotná Levoča, Stará Ľubovňa a Spišské Podhradie majú tiež bohatú kožušnícku tradíciu. V Levoči i Spišskom Podhradí fungovalo v minulosti množstvo kožušníckych dielní, ktoré vyrábali rozličný sortiment kožušníckych výrobkov. Charakteristickou pre región okolia Levoče je však dlhodobo fungujúca kožušnícka dielňa v Nižných Repašoch v Levočských vrchoch. Kožušnícke výrobky pre celé okolie v nej šil kožušnícky majster Peter Hanula, neskôr jeho syn Ján Hanula a na ich výrobu neskôr nadviazal i samouk Jozef Krajňak. Títo majstri šili predovšetkým typické kožušinové vesty – brušľaky/serdaky, ktoré nosili muži v Toryskách, Nižných Repašoch, Uloži a ďalších obciach. Šili však i dlhé mužské a ženské kožuchy, ktoré si kupovali obyvatelia širokého okolia Nižných Repáš.
Výrobe ľudových hudobných nástrojov sa v okolí Levoče venujú predovšetkým Michal Smetanka z Brutoviec a Pavol Urda zo Spišského Hrhova. Vyrábajú primárne pastierske šesťdierkové píšťaly, koncovky, okaríny, fujary, gajdice a rôzne ďalšie tradičné hudobné nástroje pôvodom najmä z východného Slovenska. Na všetky tieto nástroje vedia výrobcovia aj pôsobivo zahrať a Michal Smetanka je tiež správcom hudobného múzea s názvom MuzikMuzeum v Spišskom Hrhove.
Oblasť Zamagurie je regiónom bohatým na lesy a tradičné spôsoby remeselného a domáckeho spracovania výrobkov z dreva. Dostatok dreva podnietil vznik najrozšírenejších remesiel na tomto území: tesárstva, kolárstva, debnárstva, šindliarstva, výrobu poľnohospodárskych nástrojov a košikárstva.
Takmer pre každú obec oblasti Zamaguria bolo príznačné košikárstvo. Košíky boli vyrábané na potreby vlastnej domácnosti a na odpredaj. Z hľadiska remeselného cechového systému bolo košikárstvo podradným zamestnaním. Bolo to doplnkové zamestnanie, nie primárne. V 2. pol. 19. stor. sa košikárstvo stalo neodmysliteľnou súčasťou života obyvateľov obce Lacková. V súčasnosti ponúka obec Lacková expozíciu košikárstva a každoročne organizuje podujatie Lackovský košík, v rámci ktorého je toto remeslo prezentované.
V minulosti boli takmer všetky domy v oblasti Zamaguria pokryté šindľom. Pre objekty spadajúce do pamiatkovej ochrany sa zhotovujú šindle dodnes. Zhotovovali sa predovšetkým zo smrekového dreva. Stromy stínali v jeseni, keď obsahovali najmenej vody. Takmer každý, kto v minulosti staval dom, si šindle vyrobil a nachystal doma sám. V súčasnosti sa výrobe šindľov venuje Peter Kormoš z Vikartoviec. Zúčastňuje sa na predvádzaniach remeselnej výroby. Výrobe šindľov sa naučil od svojho starého otca.
Ľudové spracovanie kovu sa prejavilo v kováčstve, zámočníctve, zvonkárstve a drotárstve. Zvonkárstvo sa uplatnilo najmä v období rozvinutého chovu oviec a dobytka. Výroba zvoncov súvisela so salašníctvom. Ručnému odlievaniu a výrobe zvoncov sa v súčasnosti venuje Štefan Budzák z Lendaku, ktorý disponuje aj veľkou zbierkou zvoncov od rôznych majstrov a zvonkárov zo Slovenska. Miestny názov týchto zvoncov je liatovec
Osobitnú kapitolu remeselnej výroby predstavuje drotárstvo, ktoré bolo rozšírené aj na Zamagurí. Jedným z podnetov k jeho rozšíreniu bolo používanie hlineného riadu v domácnostiach. Drotovaním nadobúdal hlinený riad väčšiu trvácnosť. Koncom 19. stor. a najmä v prvej polovici 20. stor. rozšírili drotári prácu aj o opravovanie plechového riadu letovaním a fľakovaním. Popri opravách vyrábali aj predmety z drôtu: pasce, vešiaky, klietky, košíky, sitá, kuchynský riad, ktorý potom na svojich cestách predávali. Drotárstvo bolo jedným z najcharakteristickejších remesiel v Jarabine. Objavilo sa ako forma doplnkového zamestnania a príčinou jeho vzniku boli nedostatočné možnosti obživy, ktoré obyvateľstvu poskytovala pôda. Mikuláš Derevjaník, pochádzajúci z obce Jarabina, sa drotárstvu venuje desiatky rokov. Zozbieral množstvo historických materiálov o drotároch zo Spiša, s niekoľkými sa aj osobne stretával a naučil sa od nich techniky drôtovania.
V Levoči pod historickou radnicou v centre mesta funguje tzv. Jarmok pod Radnicou – Karpatský remeselný trh. Jarmok je otvorený každý deň a dá sa v ňom vidieť a zakúpiť množstvo domácich a kvalitných výrobkov od textilu, odevných doplnkov, hudobných nástrojov, bytových doplnkov a podobne, pričom väčšina pochádza práve z práce miestnych remeselníkov a výrobcov.
Združenie Región „TATRY“ v spolupráci s Kežmarskou televíziou natočili dokumentárny film prezentujúci ľudové remeslá v oblasti Zamaguria pod názvom Remeslá pod Tatrami. Dokument vznikol v roku 2013 a účinkujú v ňom slovenskí a poľskí remeselníci, ktorí v rámci dokumentu predvádzajú svoju prácu. Sú tam predstavení títo remesleníci:
Peter Michaľák zo Ždiar – výroba súkenných nohavíc – portiek a mužských sukmán, Peter Kovalík a Eva Kovalíková z Prešova – klobučníctvo, Piotr a Pawel Kowalcze a Michal Kowalcze z Chabówky – husliarstvo, Stanislaw Lukasczik a Jakub Lukasczik z Tatranskej Bukoviny – krpce, výrobky z kože, Alžbeta Rusiňáková z Olšavice – tkáčstvo.
Vrcholnou organizáciou, ktorá sa stará o ľudovú výrobu, je od roku 1945 Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), ktoré svojimi aktivitami približuje remeslo verejnosti, podporuje a združuje ľudovoumeleckých výrobcov a vzdeláva verejnosť v oblasti remeselnej výroby.
„Najprv poznaj svoje rodisko až potom San Francisco.“
