Zemplín

Amerika na Zemplíne

Dievčenská karička na hrnčeku

Tradícia hrnčiarskej výroby s centrom v Pozdišovciach siaha ďaleko do minulosti, prvá oficiálna zmienka pochádza z roku 1416. Nezameniteľný pozdišovský dekór dievčenskej karičky na tmavom podklade sa pri Michalovciach vyrába dodnes a je známy aj za hranicami Slovenska. Okrem hrnčiarstva sa kedysi na Zemplíne spracovávali kože, pálilo a predávalo drevené uhlie, tkalo sa a vyrábali korytá. Korytárstvo tu rozšírili kočovní Rómovia zo Zakarpatskej Ukrajiny.

Vedeli ste, že nevesty sa kedysi kupovali?

A to dokonca aj na Zemplíne? Tento zvyk pochádza z dávnejšej formy uzavretia manželstva a od roku 1720 bol zakázaný. Dovtedy si však muži na trhu pri kláštore rehole baziliánov v Krásnom Brode vybrali dievča či vdovu a v kláštore sa rovno aj zosobášili.

Hudobný folklór Zemplína výrazne ovplyvnil novouhorský štýl, ale zároveň si zachoval piesne a prvky staršej roľníckej kultúry. Svoju ruku k dielu priložili aj naše tri najväčšie etnické skupiny – Maďari, Rusíni a Rómovia.

Podzme, dzivki, podzme, hej, podzme do karički

Najstaršie zachované typy piesní sú obradové (svadobné a chorovodné). Až novouhorský štýl priniesol na Zemplín čardáše, verbunky, polky a s nimi spojené tanečné piesne. Tie sa spievali aj k rôznym strofickým tancom, sporadickejšie ku krucenej (bližšie k Šarišu) a v hojnom zastúpení k známej karičke (do koľesa/koľeso). Pri ukrajinských hraniciach, obývaných rusínskym etnikom, sa stretávame aj s piesňami, ktoré majú pôvod na Ukrajine a viažu sa k tancom ako krutak či kolomijka. Zaujímavosťou v repertoári zemplínskych ľudových hudieb je tzv. fogaš alebo treščak. Tento opakujúci sa krátky hudobný motív primáš obmieňal rôznymi ciframi a ozdobami. Zvykol sa vsúvať medzi piesne ako medzihra, ale najčastejšie ho hrali na záver tanca. Najvariabilnejší a najviac invenčný v hre fogašov bol azda primáš Vojtech Ferenc z Kamenice nad Cirochou. S rôznymi obmenami a pomenovaniami fogaša sa stretávame nielen na Zemplíne, ale v celom karpatskom priestore, dokonca aj na Morave. 
 

Zámutovská kapela nemá cimbal

Na Zemplíne pôsobili najmä rómske sláčikové ľudové hudby, ktoré dopĺňal cimbal či klarinet. V Zámutove však hrala odjakživa kapela bez cimbalu. Ako spomínal už nebohý primáš Jozef Kroka Češľak, jeho otec cimbal kúpil od vojakov. Po vojne však prišli žandári a nástroj vzali, pretože bol vraj kradnutý. A tak ostala zámutovská kapela bez cimbalu.
Pri maďarských hraniciach sa uchovala aj tradícia citarových ľudových hudieb, hoci nie v takej miere, ako v minulosti. Rozšíreným hudobným nástrojom na Zemplíne bola tiež heligónka. Hrával na nej známy tanečník Juraj Šaffa z Dlhého Klčova.

Bohaté a husto nazberkané sukne, vypasovaný driek a dlhý varkoč. Takto kedysi vyzerali zemplínske ženy a po boku im stáli muži v šnurovanom lajblíku. Typický bol pre pálocku oblasť Maďarska, ale keďže tá siahala za čias Rakúsko-Uhorska i na Slovensko, dostal sa tiež do nášho odevu. Nebol však jediný. Aj kašmírové šatky či látky na sukne sa v hojnej miere dovážali z Maďarska. 

Zemplínske kroje výrazne ovplyvnil tiež nástup manufaktúry v 2. pol. 18. stor. Kým dovtedy sa odev vyrábal doma najmä z ľanového/konopného plátna, ovčej kože a vlny (štofovo plátno, cajgovo plátno, dreľichovo  plátno), rozvoj priemyslu priniesol jemnejšie a farebnejšie materiály, a s tým spojenú výraznejšiu variantnosť či zdobnosť tradičného odevu. Geometriu a čiernu krížikovú výšivku doplnili rastlinné ornamenty (predovšetkým ruže) a hladkovanie, ktoré sa jednoduchšie vyšívalo na nové husto tkané materiály. Odev v oblastiach Zemplína bol síce podobný, no pre každú obec (dokonca i rodinu) jedinečný. V zásade platilo pravidlo, že na hornatejšom severe sa obliekalo jednoduchšie (strihovo aj farebne) a na úrodnejšom a zaľudnenejšom juhu pestrejšie.

Hore úzka, dole široká

Ženský odev bol bohatší ako mužský – skladal sa z viacerých súčastí, mal pestrejšiu výzdobu a bol náročnejší na výrobu. Základ tvorilo opľečko a bohato šnurovaný ľajblik. Široké rukávy na opľečku sa časom zúžili sa začala naň obliekať lepetanka. Ženy z oblastí Michaloviec, Sobraniec a Trebišova sa v zime často zababušili do mnohých vrstiev oblečenia – košieľky, blúzky, lajblíky, vizitky či kabáty (mladé nevesty dostávali do výbavy aj kožuch) a platila zásada, že aspoň najvrchnejšia časť bola vždy vyzdobená výšivkou. Spodných sukní bolo hneď niekoľko, pretože útle ženy vtedy neboli „v móde“. Najspodnejší rubáč bol uzučký a plnil aj funkciu spodnej bielizne. Nasledovali tri biloty/bigľoše, na vrch išiel fodráš a až naň kabat/zbirana sukňa. Spodný okraj sukne sa zvyčajne lemoval úzkou hodvábnou alebo vlnenou stužkou (Čierne nad Topľou) či pásom čierneho zamatu, do ktorého sa zvykol natiahnuť aj tenký drôtik (Sečovská Polianka). Všetky sukne vrátane spodníc boli značne široké a svojou váhou ťahali ženy k zemi. Vytvorili tak nezameniteľnú siluetu Zemplínčanky – hore úzka a od pása dole riadne široká. V niektorých častiach Zemplína dopĺňal sukne ešte fartuch/šurc. Na nôžky si ženy v lete neobúvali nič. (Žeby počiatky barefoot obuvi?). Keď si to situácia vyžadovala, natiahli si onuce a bočnory, na sviatky nosili spuščace čižmy. Čižmy boli vzácne, dievčatá ich dostávali do daru, až keď začali chodiť do školy. Začiatkom 20. storočia sa do módy dostali pančuchy – mladé dievky si obľúbili najmä pásikavé. Keď sme pri dzivkoch, tak tie si česali varkoč, vydaté ženy zasa konťu s čepcom či začepkou.

Kroje už len na povale

„Vyzliekať sa“ z tradičného odevu na Zemplíne začali najprv muži, a to v období, keď odchádzali za prácou do Ameriky. Koncom 19. storočia ho nosili už len na sviatky a fotografovanie. Ďalším dôvodom bol vznik fabrík i družstiev a s nimi spojené uniformné oblečenie, ktoré bolo praktickejšie ako kroje. Definitívnu bodku za tradičným odevom dala tzv. konfekčná móda v medzivojnovom období, keď už aj ženy v odľahlejších dedinách svoj kroj vymenili za mestský odev. V súčasnosti je kroj historickou a reprezentatívnou záležitosťou. 
 

Skočné tance

Na Zemplíne, konkrétne v Kapušianskych Kľačanoch, sa v minulosti objavovali aj nevšedné rómske palicové tance. Dvaja muži tancovali oproti sebe s palicou v ruke a pohybom znázorňovali boj – bodnutie, úder i seknutie. Tieto tance vychádzali zo stredovekých zbrojných tancov i z historického hajducha (mužský ľudový tanec s drepmi a skokmi, ktorý sa tancoval so zbraňou v ruke) a medzi mužmi mohla niekedy tancovať aj jedna žena.  

Medzi tance šikovnosti patrí fľaškový zo Zámutova a Čičavy a snahou tanečníka je tancovať nad fľašou postavenou na zemi tak, aby ju neprevrátil. Tento tanec vznikol spontánne, keď sa začal predvádzať na svadbách a zábavách, tancoval ho prevažne jeden alebo dvaja muži, ale sú známe aj interpretácie žien. 

Prevažnú časť mužských tancov na Zemplíne tvorili parobské alebo inak nazvané aj mládenecké tance (Šaffov tanec – Dlhé Klčovo, čerkaný – Parchovany, Vasiľovo cifry – Poša). Dnes obvykle tvoria spoločne s čardášom úvod tanca. 

V prípade, že sa tancujú individuálne, hudobným sprievodom sú obvykle čardášové melódie a to je dôvod, prečo sa ich v súčasnosti nedá jednoznačne priradiť k mládeneckým tancom. Štruktúra tanca vykazuje spoločné znaky s mládeneckými tancami zo Sedmohradska (Rumunsko). Tanečníci používajú počas interpretácie viacero motivických radov, ktoré sa skladajú z úvodných motívov, jadra (cifrovanie a čapáše) a zo záverečných formúl.

V Zámutove a Sečovskej Polianke sa pod názvom bašistovské vyskytovali kruhové mládenecké tance.

Verbunk

Verbunky nadväzujú na staršie tance a tancovali sa najmä tam, kde sa nachádzali aj verbovacie centrá (napr. v Košiciach – 34. peší pluk, 10. husársky pluk). Na Zemplíne sú najrozšírenejšie kruhové verbunky, a to v dvoch podobách – s veliteľom a bez veliteľa. Sólové verbunky sa podobajú na parobské tance, majú však voľnejšiu štruktúru (napr. Višňovského verbunk zo Zámutova). Zahraničný cestovatelia, ktorí k nám chodili v 18. a 19. storočí tvrdili, že veľmi podobné verbunky videli tancovať aj na jarmokoch v iných krajinách. 

Drotárstvo

Toto remeslo predstavuje podomové opravovanie kuchynského riadu drôtom alebo zhotovovanie, resp. predaj výrobkov z plechu a drôtu. Drotári pritom pôvodne opravovali hrnčiarsky riad haftovaním (prevlečením drôtu cez dierky navŕtané v nádobe) alebo drôtovaním (opletením riadu drôtenou sieťou). Po roku 1875 začali opravovať aj plechový riad, a to plátaním plieškami, letovaním či cínovaním. Najstaršie údaje o drotároch v sninskom regióne pochádzajú z roku 1869 a týkajú sa obcí Nová Sedlica a Ruské. 

Gubárstvo

Predstavuje domáce i remeselné tkanie, prípadne šitie gúb. Guba mala obdĺžnikový tvar a používala sa ako pokrovec (prikrývka pre ľudí a zvieratá), zošitá z dvoch kusov tkaniny s vlasom a rukávmi sa tiež používala ako vrchný odev, ktorý siahal po pás, resp. až pod kolená. Pre tento odev je ale viac zaužívaný názov gubaňa alebo gubaňka. Vlas na povrchu tkaniny sa tvoril buď počas tkania, a to zachytávaním prameňov vlny v osnove alebo vyčesávaním povrchu hotového hrubého vlneného koberca. Útok v tkanine guby – gubaňe pritom tvorila druganá niť. Tento jediný druh textilnej výroby, ktorý sa na územie Slovenska dostal počas valašskej kolonizácie, nadobudol aj formu remeselnej výroby.

Gubárstvo patrí medzi typické remeslá na Zemplíne a súvisí predovšetkým s valašskou kolonizáciou. Ako remeslo sa pritom v tomto regióne rozvinulo hlavne vo veľkých mestách. Hlavným remeselným strediskom gubárskej výroby bolo Humenné, kde gubári používali na výrobu gúb vlnu z čiernych oviec. 

Korytárstvo

Predstavuje remeselnú a domácu výrobu korýt z dreva dlabaním. Korytári sa venovali aj výrobe korýtok, vahanov, vaničiek, lyžíc, variech, lopát, vejačiek a iného dreveného riadu. Do 18. – 19. storočia nebolo toto remeslo ako výrobná činnosť špecializované.

Rozvoj korytárstva na Zemplíne bol zaznamenaný najmä po príchode rumunských Rómov – korytárov zo západnej Ukrajiny, ktorí sa usadili v rôznych lokalitách hlavne v sobraneckom (Budkovce, Podhoroď), michalovskom (Tušice) a vo vranovskom regióne (Podčičva), následne i v humenskom (Udavské, Kamenica nad Cirochou, Papín) a sninskom regióne (Snina). V zbierkových fondoch zemplínskych múzeí a v rôznych iných zbierkových fondoch je korytárstvo zdokumentované práve v desiatich obciach sninského regiónu. V súčasnosti sa korytárstvu v sninskom regióne venuje Milan Karľa v Snine. 

Kováčstvo

Ide o remeselnú výrobu železných predmetov pomocou ručných nástrojov a tepelného spracovania kovaním. Uvedené remeslo pritom patrí medzi najstaršie a najvýznamnejšie. Kováčstvo sa vykonávalo vo vyhniach (išlo o samostatné stavby). V nich boli realizované všetky výrobné operácie, ktoré mali – v spôsobe obrábania železa za studena – spoločné črty so zámočníctvom. Kováčske vyhne mali zväčša dva priestory – jeden uzavretý, vnútorný – a druhý vonkajší, otvorený s ostreším (tvorila ho predĺžená strecha vnútorného priestoru). Tento vonkajší priestor slúžil na podkúvanie koní. Vnútornému priestoru dominovalo ohnisko a kováčsky mech, ktorým sa vháňal vzduch do ohniska, a to kvôli dosiahnutiu požadovanej teploty plameňa.

V 19. a prvej polovici 20. storočia sa kováčstvo vo vidieckom prostredí zameriavalo na podkúvanie ťažného dobytka, výrobu a opravu poľnohospodárskeho náradia (motýk, položelezných pluhov, vidiel či lopát), nástrojov pre drevorubačov (sekier, reťazí, štipákov) a remeselníkov, dopravných prostriedkov (kovania vozov, kočov, bričiek alebo saní), kovaných prvkov stavieb (mreží, okeníc, kovaní dverí a okien či petic na vráta), ako aj na opravy rôznych ďalších železných predmetov, kovaní a mechanizmov.
 

Kožušníctvo

Kožušníci z kožušín oviec, jahniat, líšok, vlkov a medveďov šili podšívky do zimných kabátov, kožušinové vesty bez rukávov, kožuchy siahajúce po pás, kolená i členky, bundy, zriedkavejšie aj rukavice i prikrývky. Pre dedinského konzumenta boli určené prevažne ovčie kožušiny, spočiatku v prírodnej farbe. Kožušníci zhotovovali kožuchy i podľa požiadaviek spotrebiteľov, pričom vytvárali dekór zodpovedajúci regionálnym typom či variantom ľudového odevu. Kožušníctvo bolo v rámci Horného Zemplína rozšírené predovšetkým vo vranovskom a v humenskom regióne. V Humennom tiež v roku 1640 vznikol cech kožušníkov.

Metlárstvo

Metlárstvo predstavovalo bežne rozšírené remeslo vo všetkých regiónoch Zemplína. Obyvatelia v hornej časti regiónu sa venovali výrobe metiel z brezového prútia najmä pre vlastnú potrebu. V 50. rokoch 20. storočia však táto produkcia v oblasti Laborca i Hornej Cirochy prerástla do masovej výroby. Metlárstvo sa tak stalo nielen vedľajším, ale i hlavným zamestnaním, pretože bol zabezpečený odbyt výrobkov prostredníctvom prevádzkarní pre rôzne podniky a organizácie.
 

Spracovanie rohoviny

Ide o domácu výrobu, pri ktorej sa ako materiál využíval najmä odpad z rohov hovädzieho dobytka i oviec. Malé, väčšinou kravské rohy sa pritom používali na zhotovovanie oselníkov, rožkov na plnenie klobás alebo pomôcok na maľovanie riadu. Rozšírená bola i výroba soľničiek a signálnych rohov, často s bohatou ornamentálnou výzdobou. Rohovinu používali aj hrebenári na výrobu rôznych druhov hrebeňov.

Šindliarstvo

V Hornozemplínskom regióne bolo rozšírené v obciach s výskytom dostatočného množstva ihličnatých drevín. Šindle sa vyrábali prevažne z jedľového dreva, výnimočne i z bukového dreva. Strom s rovným kmeňom sa narezal pílou na klátiky, ktoré mali dĺžku šindľov. Potom sa od stredu lúčovito štiepalo sekerou na hrúbku šindľa. Šindle sa ďalej strúhali obojručným nožom na strúhacom stolci. Do hrubšej hrany šindľa sa následne nožom vyrezal žliabok (žľbkovaňe, fugovanie) na spájanie šindľov – do žliabku jedného šindľa sa zasunula úzka hrana nasledujúceho šindľa.
 
Ťažisko rozšírenia predstavoval sninský a medzilaborecký región, okrajovo i humenský a vranovský región. Niektoré panstvá si zabezpečovali vlastných šindliarov. Postupným nahrádzaním šindľa inými trvanlivejšími krytinami jeho výroba upadala. V súčasnosti sa zredukovala už len na výrobu pre vlastnú potrebu, resp. na rekonštrukčné práce na historických pamiatkach.

Zdobenie kraslíc

Zdobenie kraslíc ako výrazný výtvarný prejav veľkonočného zvykoslovia bolo rozšírené vo všetkých regiónoch Zemplína. Horný Zemplín bol známy technikou zdobenia vajec voskom a voskovou batikou. Najväčší rozvoj dosiahlo dané remeslo hlavne v medzilaboreckom regióne (Čertižné, Zbudská Belá, Borov), ktorý je známy farebnou pestrosťou kraslíc zhotovovaných už spomínanými technikami. Ďalšie strediská, využívajúce uvedenú techniku, sa nachádzajú v okrese Humenné (Oľka, Repejov). Kraslice z vranovského regiónu boli farebne menej výrazné, pričom sa používali i techniky olepovania slamou alebo farbenia v odvare z cibuľových šupiek. Charakteristická je viacfarebná výzdoba (červená, modrá, zelená, žltá – najviac sedem farieb). Ornamenty sa vytvárali nanášaním roztopeného včelieho vosku na škrupinu a následným namáčaním v roztoku s prírodnými farbivami. Vosk sa v tomto regióne nanášal najmä pomocou špendlíkových hlavičiek rôznej veľkosti. Základné tvary, pomocou ktorých sa vytváral ornament, predstavovali bodka a kvapka (tá vznikala predĺžením bodky pohybom ruky). Na záver sa vosk na vajíčku nahrial a zotrel, čím boli odhalené jednotlivé farebné ornamenty. V Hornozemplínskom regióne predstavovali kraslice – pisanki odmenu, ktorú dostávali mládenci od dievčat za oblievačku na Veľkonočný pondelok.